balzac - otec goriot

of 166/166
Otec Goriot Honoré de Balzac Veľkému a vynikajúcemu Geoffroyovi Saint-Hilairovi na znak obdivu k jeho dielam a k jeho géniu DE BALZAC Pani Vauquerová, rodená de Conflans, je stará ţena, ktorá má uţ štyridsať rokov v Paríţi meštiansky penzión, zriadený v ulici Neuve-Sainte-Geneviéve medzi Latinskou štvrťou a predmestím Saint-Marcel. Tento penzión, známy ako Vauquerovský dom, je prístupný rovnako muţom aj ţenám, mladíkom aj starcom, no pritom sa zlé jazyky klebetníc nikdy nedotkli mravov toho ctihodného podniku. Pravda, uţ tridsať rokov tam nikto nevidel mladú ţenu a aby sa tam ubytoval mladý človek, musel by z domu dostávať veru mizerný mesačný príspevok na ţivobytie. A predsa roku 1819, v čase, keď sa táto dráma začína, natrafilo sa tam akési biedne dievča. A hoci slovo dráma upadlo do neváţnosti pre zneuţívanie a znásilňovanie významu, ktorým v tých časoch nešetrila bolestínska literatúra, treba ho tu jednako pouţiť. Nie vari preto, ţe by náš príbeh bol dramatický v pravom zmysle slova, no podaktorí čitatelia, keď dielo dočítajú, vyronia moţno zopár sĺz intra muros et extra *) . A či dielo pochopia aj mimo Paríţa? Moţno o tom pochybovať. Svojskosť tohto príbehu, plného postrehov a miestneho koloritu, moţno oceniť iba medzi vŕškami Montmartru a Montrougeskými výšinami, v tom povestnom údolí, kde vakovka uţ-uţ opadáva z domov a jarky sú čierne od blata, v údolí plnom ozajstných utrpení, radostí neraz falošných a v ktorom je toľko vzruchu, ţe treba neviem akej svetobornosti, aby tam vyvolala senzáciu akého-takého trvania. A predsa sa tu a tam stretneme s bolesťami, ktoré nakopením nerestí a cnosti stávajú sa veľkými a vznešenými. Pri pohľade na ne i sebecké záujmy sa zarazia a uľútostia, no dojem nimi vyvolaný je ako chutné ovocie naponáhle prezreté. Kára civilizácie ponáša sa na voz s modlou Dţagernata, ťaţko ju spomalí srdce, ktoré nemoţno tak ľahko rozdrviť ako iné srdcia a ktoré iba pribrzdí jeho koleso; čoskoro totiţ srdce zlomí a pokračuje v slávnom pochode. I vy tak urobíte, vy, čo drţíte túto knihu v bielej ruke, vy, čo sa vbárate do mäkučkého fotela a hovoríte si: "Moţno ma to pobaví..." A po dočítaní skrytých nešťastí otca Goriota s chuťou si zaobedujete, pripíšete svoju bezcitnosť na účet autora, obviníte ho, ţe zveličuje a ţe si k skutočnosti niečo pribásnil. Nuţ vedzte: táto dráma nie je výmysel, ani román. All is true *) - je taká pravdivá, ţe prvky z nej môţe kaţdý vybadať u seba samého, moţno vo vlastnom srdci. Dom, vyuţívaný ako spomenutý meštiansky penzión, patrí pani Vauquerovej. Stojí na dolnom konci Novej ulice svätej Genovévy, na mieste, kde terén klesá smerom k ulici Arbaléte tak prudko a strmo, ţe kone po ňom len zriedkakedy vystupujú alebo schádzajú. Táto okolnosť spôsobuje, ţe v týchto uliciach, zovretých medzi dómom Val-de-Grâce a dómom Panteónu, panuje ticho, obe monumentálne budovy menia ráz tamojšieho ovzdušia, vyţarujúc ţlté tóny a stemňujúc všetko prísnymi tôňami, ktoré vrhajú ich kupoly. Dlaţba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺţ múrov rastie tráva. Najbezstarostnejší človek tu zosmutnie ako všetci chodci, hrmot povozu stáva sa tu udalosťou, domy sú chmúrne, múriská pripomínajú väznicu. Paríţan, ktorý by sem zablúdil, videl by tu len meštianske penzióny alebo výchovné ústavy, biedu alebo nudu zmierajúcu stáreţ i veselú mládeţ prikovanú k práci. V Paríţi niet hroznejšej štvrte ani, - povedzme to - štvrte menej známej. Najmä ulica Neuve-Sainte- Geneviéve je akoby bronzový rám, jediný, čo sa hodí pre toto rozprávanie, na pochopenie ktorého nijaká farba nemôţe byť dosť tmavá a nijaká myšlienka dosť váţna, ako keď cestujúci zostupuje do katakomb, tak zo schodíka na schodík ubúda denné svetlo a zamiera

Post on 10-Apr-2015

6.525 views

Category:

Documents

520 download

Embed Size (px)

DESCRIPTION

Pekná kniha na povinné čítanie!

TRANSCRIPT

Otec Goriot

Honor de BalzacVekmu a vynikajcemu Geoffroyovi Saint-Hilairovi na znak obdivu k jeho dielam a k jeho gniu DE BALZAC Pani Vauquerov, roden de Conflans, je star ena, ktor m u tyridsa rokov v Pari metiansky penzin, zriaden v ulici Neuve-Sainte-Genevive medzi Latinskou tvrou a predmestm Saint-Marcel. Tento penzin, znmy ako Vauquerovsk dom, je prstupn rovnako muom aj enm, mladkom aj starcom, no pritom sa zl jazyky klebetnc nikdy nedotkli mravov toho ctihodnho podniku. Pravda, u tridsa rokov tam nikto nevidel mlad enu a aby sa tam ubytoval mlad lovek, musel by z domu dostva veru mizern mesan prspevok na ivobytie. A predsa roku 1819, v ase, ke sa tto drma zana, natrafilo sa tam aksi biedne dieva. A hoci slovo drma upadlo do nevnosti pre zneuvanie a znsilovanie vznamu, ktorm v tch asoch neetrila bolestnska literatra, treba ho tu jednako poui. Nie vari preto, e by n prbeh bol dramatick v pravom zmysle slova, no podaktor itatelia, ke dielo dotaj, vyronia mono zopr sz intra muros et extra*). A i dielo pochopia aj mimo Para? Mono o tom pochybova. Svojskos tohto prbehu, plnho postrehov a miestneho koloritu, mono oceni iba medzi vkami Montmartru a Montrougeskmi vinami, v tom povestnom dol, kde vakovka u-u opadva z domov a jarky s ierne od blata, v dol plnom ozajstnch utrpen, radost neraz falonch a v ktorom je toko vzruchu, e treba neviem akej svetobornosti, aby tam vyvolala senzciu akho-takho trvania. A predsa sa tu a tam stretneme s bolesami, ktor nakopenm nerest a cnosti stvaj sa vekmi a vzneenmi. Pri pohade na ne i sebeck zujmy sa zarazia a utostia, no dojem nimi vyvolan je ako chutn ovocie naponhle prezret. Kra civilizcie pona sa na voz s modlou Dagernata, ako ju spomal srdce, ktor nemono tak ahko rozdrvi ako in srdcia a ktor iba pribrzd jeho koleso; oskoro toti srdce zlom a pokrauje v slvnom pochode. I vy tak urobte, vy, o drte tto knihu v bielej ruke, vy, o sa vbrate do mkukho fotela a hovorte si: "Mono ma to pobav..." A po dotan skrytch neast otca Goriota s chuou si zaobedujete, pripete svoju bezcitnos na et autora, obvinte ho, e zveliuje a e si k skutonosti nieo pribsnil. Nu vedzte: tto drma nie je vmysel, ani romn. All is true*) - je tak pravdiv, e prvky z nej me kad vybada u seba samho, mono vo vlastnom srdci. Dom, vyuvan ako spomenut metiansky penzin, patr pani Vauquerovej. Stoj na dolnom konci Novej ulice svtej Genovvy, na mieste, kde tern kles smerom k ulici Arbalte tak prudko a strmo, e kone po om len zriedkakedy vystupuj alebo schdzaj. Tto okolnos spsobuje, e v tchto uliciach, zovretch medzi dmom Val-de-Grce a dmom Pantenu, panuje ticho, obe monumentlne budovy menia rz tamojieho ovzduia, vyarujc lt tny a stemujc vetko prsnymi tami, ktor vrhaj ich kupoly. Dlaba je tu such, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozd mrov rastie trva. Najbezstarostnej lovek tu zosmutnie ako vetci chodci, hrmot povozu stva sa tu udalosou, domy s chmrne, mrisk pripomnaj vznicu. Paran, ktor by sem zabldil, videl by tu len metianske penziny alebo vchovn stavy, biedu alebo nudu zmierajcu stre i vesel mlde prikovan k prci. V Pari niet hroznejej tvrte ani, - povedzme to - tvrte menej znmej. Najm ulica Neuve-SainteGenevive je akoby bronzov rm, jedin, o sa hod pre toto rozprvanie, na pochopenie ktorho nijak farba neme by dos tmav a nijak mylienka dos vna, ako ke cestujci zostupuje do katakomb, tak zo schodka na schodk ubda denn svetlo a zamiera

spevav hlas sprievodcu. Vstin prirovnanie! Ktoe rozhodne, o je stranejie: i vyprahnut srdce, a i przdne lebky? Prieelie penzinu je obrten do zhradky, take dom zapad v pravom uhle do ulice NeuveSainte-Genevive, kde ho vidte v bonom priemete. Pozd tohto prieelia, medzi domom a zhradkou, tiahne sa v rke jednej siahy liabkovito prehben ps trku a pred nm je aleja vysypan pieskom, vrben gerniami, oleandrami a grantovnkmi zasadenmi do vekch belasch a bielych majolikovch kvetinov. Do aleje sa vchdza bonou brnou, nad ktorou je pribit tabua s npisom: VAUQUEROVSK DOM a pod nm: Metiansky penzin pre obidve pohlavia a pre ostatnch. Na konci nevekej dlaby, na mre oproti ulici, mono vo dne, cez mreov brnu s prenikavo znejcim zvoncom, zazrie podlubie, namaovan akmsi kumtrom z tejto tvrte ako napodobenina zelenho mramoru. Vo falonom vklenku tejto maby ti sa socha Amora. Pri pohade na popukan lak, ktorm je socha natret, milovnci symbolov by v nej mono objavili mtus parskej lsky, ktor lieia o niekoko krokov alej. Npis pod podstavcom, napoly zotret, pripomna nadenm pre Voltaira pri jeho nvrate z Para roku 1777, obdobie vzniku tejto ozdoby. Nech hockto si, tu pred pnom sa sklo: pnom ti je, nm bol, i bude on! Len o sa zane stmieva, mreov brnu nahrad riadna doten brna. Zhradka, prve tak irok, ako je dka prieelia, je vtesnan medzi ulin mr a mr spolon so susednm domom, pozd ktorho vis bretan, celkom ho zakrva a priahuje oi chodcov malebnm dojmom, v Pari nezvyajnm. Kad mr je obrasten kordnmi a viniom, a ich dozrievajce plody, i ke zvraten a zapren, bvaj rok o rok predmetom obv pani Vauquerovej i jej rozhovorov s obyvatemi penzinu. Pozd kadho mru tiahne sa zky chodnk, ktor vedie pod klenbu lp. Pani Vauquerov, hoci roden de Conflans, zanovite vyslovuje toto slovo lyppa, napriek gramatickm poznmkam svojich host. Medzi oboma bonmi chodnkmi je tvorcov hriadka artiok, obkolesen ovocnmi stromami poobstrihovanmi do tvaru kuea a vrben aveom, altom a petrlenom. Pod klenbou lp je do zeme zapusten okrhly stl natret na zeleno a okolo neho stoliky. Za sparnch letnch dn hostia dos bohat, aby si mohli doii kvu, prichdzaj si sem na nej pochuti v horave, pri ktorej by sa aj kurat vyliahli. Fasda vyven do troch poschod a s manzardami je kamenn a ponatieran ltou farbou, o dodva mrzk vzor takmer vetkm parskym domom. Na kadom poschod je po p oblokov so sklenmi tablikami a vetky maj alzie nerovnomerne vytiahnut, take sa ich lnie trietia. Na bonej fasde domu s len po dva obloky, na przem ozdoben eleznmi mreami. Za budovou je dvor irok zo dvadsa stp, kde ij v zhode prasce, kury a zajace, a na jeho konci stoj drevre. Medzi touto drevrou a kuchynskm oblokom je vtisnut komora, pod ktorou z vlevky vytekaj pomyje. Z tohto dvora otvraj sa zke dvercia na ulicu NeuveSainte-Genevive, ktormi kuchrka vylieva pinu z domu, preisujc tto stoku prdom vody z obavy pred hroziacou nkazou. Przemie budovy je prirodzene uren pre potreby metianskeho penzinu; jeho prv izba je osvetlen dvoma oblokmi z ulice a vstupuje sa do nej sklenmi dvermi. Tento saln sused s jedlou a t je oddelen od kuchyne priestorom pre schodite, ktorho schodky s zo

zafarbench a vyletench drevench kociek. Ni nie je na pohad smutnejie ako tento saln napratan fotelmi a stolikami, potiahnutmi ltkou so striedavmi matnmi a lesklmi prikmi. Naprostriedku je umiesten okrhly stl s ierno ilkovanou mramorovou platou, okrlen bielym porcelnovm servisom, zdobenm napoly ochanmi zlatmi psikmi, s akm sa dnes stretme vade. Tto miestnos s pomerne zlou dlkou je obloen drevom asi do vky pliec. Zvyok stien je potiahnut tapetami, zobrazujcimi najvznamnejie vjavy z Telemacha, priom hlavn osoby s kolorovan. Vpl medzi dvoma zamreovanmi oblokmi nka obyvateom penzinu pohad na obraz hostiny, usporiadanej nymfou Kalypso na poes Odyseovho syna. Dobrch tyridsa rokov vyvolva tto maba fgle mladch kostoov, o si namaj, e sa povznaj nad svoje poloenie, ak si robia arty z biedneho obeda, na ktor ich odsudzuje vlastn bieda. Kamenn kozub, ktorho ustavine ist ohnisko nasveduje, e ohe sa rozklad iba pri slvnostnch prleitostiach, zdobia dve vzy pln umelch kvetov, u vyblednutch a dokrench, stojace z kadej strany krajne nevkusnch hodn z modrastho mramoru. Z tejto prvej miestnosti raz pach, pre ktor nemono njs vraz v benej rei, no ktor by sme vari mali nazva pachom penzinu. Cti z neho stuchlinu, plesnivinu, hnilobu; vyvolva triaku, vlhne od neho nos, prenik aty; m prchu siene, kde sa prve obedovalo; pie komorou, pajzou, chudobincom. Mono by sa dal opsa, keby sa vynaiel postup, ako z neho oddeli mnostvo hnusnch zloiek, o do vnaj katarov vpary aj vpary sui generis*) kadho ubytovanho jednotlivca, mladho i starho. Nu, pri vetkej tej trivilnej hrzostranosti, ak tento saln porovnte so susednou jedlou, budete ho poklada za elegantn a naparfumovan, ako m by dmsky budor. Tto sie, cel obloen drevom, bola kedysi dvno vymaovan farbou dnes u neuritou; tvor podklad, na ktorom sa pina navrstvila a natoko, e na om vykreslila aksi bizarn tvary. Naokolo popri stench stoja lepkav kredence, na ktorch s porozkladan vytrben a zafan krahy na vodu, misy, hby tanierov z obyajnho porcelnu s belasmi okrajmi, vyroben v Doornicku. V jednom rohu je umiesten skrinka s oslovanmi priehradkami, v ktorch opatruj fkav a vnom obliate obrsky stravnkov. Tu ete natrafte na kusy nezniitenho nbytku, odvadia u povyhadzovanho, no tu ete umiestenho tak, ako s umiesten zvyky civilizcie v stave pre nevylieitene chorch. Tu by ste videli aj barometer s kapucnom, o vychdza, ke u pr, mrzk rytiny, o odnmaj chu do jedla, vetky zarmovan do drevench, na ierno nalakovanch rmov so zlatmi psikmi; nstenn hodiny z korytnainy vykladanej meou; zelen kachle, Argandove lampy, v ktorch sa prach miea s olejom, dlh stl, pokryt voskovanm pltnom, dos zamastenm, aby si na niektor figliarsky hos, ktor sa tu stravuje, napsal meno, posliac si miesto pera prstom, dolman stoliky, mal, mizern kavyov rohoky, ktorch vlkna sa vene rozpletaj, a predsa sa akosi nepotratia, alej biedne ohrievae s popreranmi vzduchovmi prvodmi a poodkrcanmi rkami, ktorch drevo u uhonatie. Keby sme chceli uvies, do akej miery je toto zariadenie vetch, popukan, nahnit, ochan, doran, okypten, pokoden, dosluhujce, museli by sme ho dkladne opsa, m by sme vak privemi zdrali tento zaujmav prbeh, a t, o maj naponhlo, veru by nm to neprepili. Dlka z ervench dladc je od drhnutia a natierania sam jamka. Napokon, vldne tu psota bez pozie; psota porovliv, zhusten, zodrat. o aj nevz ete v bahne, jednako s v nej kvrny; hoci niet na nej dier ani zdrapov, predsa u-u prepad hnilobe. Tto miestnos je v plnom lesku vo chvli, ke sem okolo siedmej hodiny kocr pani Vauquerovej prde ete pred svojou paou, povyskakuje na kredence, ouch mlieko vo viacerch hrnekoch pozakrvanch tanierikmi a ako kad rno, zane prias. oskoro sa uke vdova vycifrovan v tylovom epci, spod ktorho vis vrko falonch, zle pripevnench vlasov; kra, ahajc za sebou vyaptan papue. Jej ostarnut, tun tvr, z ktorej uprostred tr nos ako zobk papagja, bucat rky, telnatos, pripomnajce

sviekov babu, jej prli pln a hompajce sa poprsie - to vetko je v slade s touto miestnosou, kde neastie priam presakuje, kde sa utlila pekulcia, s touto sieou, ktorej tepluk, smradav vzduch pani Vauquerov vdychuje bez najmenieho hnusu. Jej tvr, sviea ako prv jesenn mrzik, oi obkolesen vrskami, ktorch vraz prechdza od smevu predpsanho taneniciam a do trpkej namrzenosti ernka, napokon cel jej osobnos vyjadruje penzin tak, ako penzin podmieuje jej osobnos. alr nejestvuje bez alrnika, jedno bez druhho by ste si nevedeli predstavi. Mandrav telnatos tej malej eny vyplva z tohto ivota, ako tfus je vslednicou nemocninch vparov. Jej pleten vlnen spodnika, ktor vykka spod vrchnej sukne, preitej zo starch hbov, a ktorej vateln presvit trhlinami rozpadvajcej sa ltky, zha v sebe saln, jedle, zhradku, naznauje kuchyu a dva tui, ak s obyvatelia penzinu. Ke je pani Vauquerov prtomn, obraz je pln. M okolo pdesiat rokov a pona sa na vetky eny, ktor postihlo neastie. M sklen pohad, nevinn vzor dohadzovaky, ktor sa rozert, len aby jej zaplatili viacej, ale ktor je in schopn vetkho, aby zmiernila svoj osud, hoci zapreda Georgea i Pichegrua, ak by sa, pravda, Georges i Pichegru dali ete zapreda. Jednako je to dobr ena, ako vravia obyvatelia penzinu, a poujc ju stena a kala celkom tak, ako sten a kal oni sami, pokladaj ju za nemajetn. m bol pn Vauquer? O nebohom sa nikdy nezmieovala. Ako stratil svoj majetok? "V neastnch okolnostiach," odpovedala. Zle sa voi nej zachoval. Okrem o, aby si poplakala, nezanechal jej ni, iba ak tento dom, aby mala z oho i, a prvo nepociova scit s neastm inch, pretoe, ako hovorievala, sama pretrpela u vetko, o mono pretrpie. Tun Sylvie, kuchrka. poujc cupka svoju paniu, ponhala sa predloi raajky stlym obyvateom penzinu. Cudz stravnci predplcali si zvyajne len obedy, o stlo mesane tridsa frankov. V ase, ke sa tento prbeh zana, domcich stravnkov bolo sedem. Na prvom poschod boli dva najlepie byty z celho domu. Pani Vauquerov bvala v tom skromnejom a druh patril pani Couturovej, vdove po hlavnom komisrovi Franczskej republiky. Mala u seba mladuk dievinu Victorine Tailleferov, ktorej nahrdzala mater. Penzia oboch dm dosahovala tisc osemsto frankov. Dva byty na druhom poschod boli obsaden takto: v jednom bval starec menom Poiret, v druhom aksi mu, pribline tyridsiatnik, ktor nosil iernu parochu, farbil si bokombrady, vravel, e je bval obchodnk, a volal sa Vautrin. Tretie poschodie pozostvalo zo tyroch izieb, z ktorch dve boli prenajat: jedna starej panne, slene Michonneauovej, druh bvalmu vrobcovi rezancov, makarnov a krobu, ktor sa dval oslovova otec Goriot. Druh dve izby boli uren prelietavm vtkom, tm neastnm tudentom, ktor ako otec Goriot a slena Michonneauov mohli plati za stravu a za byt iba tyridsap frankov mesane. No pani Vauquerov mlo tila po ich prtomnosti a prijmala ich len vtedy, ke nenala lepch: jedli privea chleba. Nateraz jedna z tchto dvoch izieb patrila akmusi mladkovi, o priiel z okolia Angoulemu tudova do Para prvo a ktorho rodina biedila, len aby mu mohla posla dvesto frankov rone. Eugene de Rastignac - tak sa volal - patril k tm mladm uom, ktorch neastie pobda pracova, ktor od tleho veku prejavuj pochopenie pre ndeje, o do nich vkladaj rodiia, a ktor si hotuj krsnu budcnos, odhadujc u dosah svojich tdi a prispsobujc ich vopred budcim spoloenskm pomerom, aby prv mohli z nich ai. Bez jeho zaujmavch postrehov a ikovnosti, s akou sa vedel uplatni v parskych salnoch, nebolo by toto rozprvanie sfarben pravmi tnmi. Va za ne nepochybne svojmu bystrmu dvtipu a svojej tbe prenikn do tajomstiev tej hroznej situcie, starostlivo zatajovanej tmi, o ju zavinili, ako aj tmi, o ju znali. Nad tmto tretm poschodm bol pjd na suenie bielizne a dve manzardky, kde spvali sluha Christophe a tun Sylvie, kuchrka. Okrem siedmich stlych

obyvateov penzinu pani Vauquerov mvala rok o rok osem posluchov prva alebo medicny a dvoch i troch dennch host, bvajcich v tej istej tvrti, ktor si vetci predplcali len obedy. V jedlni bvalo na obed osemns osb, no mohlo by sa ich pomesti hdam aj dvadsa; rno tam vak bolo iba sedem njomnkov a ich stretnutie pri raajkch psobilo dojmom rodinnho stolovania. Kad prichdzal zhora v pantofliach, dovooval si dvern poznmky o obleku i vzore prichdzajcich host a o udalostiach predchdzajceho veera, vyjadrujc sa s nentenou dvernosou. T siedmi stli obyvatelia penzinu boli milikmi pani Vauquerovej, ktor im s astronomickou precznosou odmeriavala svoju starostlivos a pozornos poda vky ich dennej penzie. Aj bytostiam, ktor tu zhromadila nhoda, dostvalo sa rovnakch ohadov. Obaja njomnci na druhom poschod platili iba sedemdesiatdva frankov mesane. Tto lacnota, o sa njde ete tak v predmest Saint-Marcel, medzi Bourbe a Salpetriere, a pri ktorej iba pani Couturov bola vnimkou, prezrdza, e na tchto obyvateov penzinu doahlo viac-menej zjavn neastie. Ve alostn obraz, ktor poskytoval vntrajok domu, opakoval sa v obleku jeho obyvateov, rovnako bohch. Mui nosievali dlh kabty, ktorch farba sa stala u problematickou, obuv, ak v elegantnch tvrtiach vyhadzuj na smetisko, obnosen bielize, atstvo, o len-len e na nich viselo. eny mali staromdne aty, prefarben, vyblednut, s popltanmi starmi ipkami, rukaviky u vyleten astm nosenm, golieriky vene zaltnut a aty vystrapkan. No aj ke nosili tak aty, takmer vetci boli pevne urasten, pevnch kontitci, ktor odolali brkam ivota, tvre mali chladn, tvrd, vyhladen ako povrch minc stiahnutch z obehu. Zvdnut sta boli vyzbrojen paravmi zubami. V tchto obyvateoch penzinu bolo mon tui drmy u doven alebo ete sa len odohrvajce; pravda, nie drmy, ktor sa hraj pri svetle rmp medzi pomaovanmi kulisami, ale drmy iv i nem zrove, drmy mraziv, ktor prudko dojmali srdce, drmy nepretrit. Star slena Michonneauov nosila nad unavenmi oami pinav tienidlo zo zelenho taftu, vrben mosadznm drtom, ktor by bol naakal i stelesnen trpnos. Jej l s riedkymi a povyahovanmi strapcami akoby zakrval kostru - tak hranat boli tvary, ktor zahaoval. Ak eravina olpila t stvoru o jej ensk tvary? Akiste bola kedysi krsna a pekne urasten: znivoila ju neres, smtok, ve? i azda privemi milovala? Bola to kupliarka alebo len kurtizna? Pykala starobou, pred ktorou utekali okoloidci, za spechy nesptanej mladosti, ktorej v strety sa priam rojili radovnky? Jej przdny pohad mrazil, jej kriv postava sa zastrjala. Mala tenuk hlas svrka cvrkajceho vo svojom krov, ke sa bli zima. Vravievala, e sa starala o istho starho pna, chorho na zpal moovho mechra a opustenho vlastnmi demi, ktor sa nazdvali, e je bez prostriedkov. Starec jej poruil tisc frankov doivotnej renty, o ktor sa z asu na as dohaduje s dedimi a pre ktor o nej roznali klebety. Hoci vne spustoili jej tvr, predsa sa na nej ete nachdzali ist stopy belosti a jemnosti, poda ktorch sa dalo predpoklada, e telo si ete zachovalo dajak zvyky krsy. Pn Poiret - to bolo osi ako strojov mechanika. Ke sa tak ahal ako siv ta niektorou alejou Botanickej zhrady s hlavou pokrytou starou ploskou iapkou, v ruke ledva dral paliku so zaltnutou slonovinovou hlavicou, ke za nm viali vyblednut poly dlhho kabta, ktor zle zakrval takmer przdne nohavice a nohy v belasch panuchch, o sa pod nm podlamovali ako nohy opilca, a ktor nezakrval ani zamazan bielu vestu a nprsenku z hrubho a skrkvanho muelnu, nevemi v slade s nkrnkom, omotanm okolo krku ponajceho sa na krk moriaka, udia, o ho vdali, v duchu sa spytovali, i ten tieov obrzok patr ete k odvnemu pokoleniu Jafetovch synov, o sa ponevieraj po bulvri des Italiens. Pri akej robote sa takto scvrkol? Ake ve sfarbila na hnedo jeho odut tvr. ktor by sa aj ako karikatra videla nepravdepodobn? m bol kedysi? Mono bol radnkom

ministerstva spravodlivosti v oddelen, kam kati posielaj vkazy svojich trov, ty za dodanie iernych zvojov pre otcovrahov, za otruby do koov, za motzy na noe gilotny. Mono bol vyberaom (pri brne niektorho bitnku) alebo zstupcom inpektora zdravotnej starostlivosti. Napokon tak sa zd, e tento lovek bol kedysi jednm z tch, ktor v tom naom vekom spoloenskom mlyne musia vetko odpyka, jeden z tch parskych Ratonov, o ani nepoznaj svojich Bertrandov, akmsi apom, okolo ktorho sa krtili verejn pohromy a pinavosti, slovom, lovek, o akch povieme, ke ich uvidme: "No, ve aj takch treba!" Vzneen Par nepozn takto tvre, zblednut od duevnch i telesnch trap. Ve Par je ozajstn ocen. Vhote do olovnicu - a jednako nikdy nepoznte jeho hbku. Prebehnite nm, opte ho! No o by ste sa ako usilovali prebehn ho a opsa, ba o ako poestn a zainteresovan by boli prieskumnci tohto mora, ete vdy by sa v om nalo nejak nedotknut miesto, dajak neznmy brloh, kvety, perly, obludy, voao neslchan, pozabudnut literrnymi potpami. Vauquerovsk dom je jednou z takch udesnch obludnost. Dve postavy zarajco kontrastovali s ostatnmi stlymi obyvatemi aj prleitostnmi hosami penzinu. Hoci slena Victorine Tailleferov bola chorobne bled, ako bvaj mlad devy trpiace na bledniku, a hoci sa svojou zamraenosou, okavm sprvanm, biednym vzorom a vyziabnutosou pridruovala k veobecnmu utrpeniu, ktor tvorilo pozadie tohto obrazu, jednako jej tvr nebola star, pohyby mala ul a hlas iv. To neastn mlad stvorenie sa ponalo na krk s oltnutm lstm, erstvo presaden do cudzej pdy. Jej ervenkav tvr, ryavoplav vlasy a privemi thla postava mali v sebe tak pvab, ak modern bsnici nachdzali na stredovekch sokch. Jej sivoierne oi vyjadrovali kresansk miernos a odovzdanos. Jednoduch a lacn aty prezrdzali mladistv tvary tela. V porovnan s inmi bola pekn. Ako astn bola by bvala chvatne krsna: astie je toti poziou ien, ako s aty ich ozdobou. Keby bola rados z dajakho plesu zrkadlila svoj ruov zblesk na tej bledej tvri, keby sa jej prjemnm, blahobytnm ivotom vyplnili a zrumeneli u trochu vpadnut lka a keby bola lska oivila jej smutn oi, Victorine by sa bola mohla porovnva s najkrajmi dievatami. Chbalo jej to, o po druh raz dotvra enu: handriky a bostn listy. Jej prbeh by mohol poskytn nmet na cel knihu. Jej otec sa nazdval, e m svoje dvody, aby sa k nej nepriznal, odmietal ponecha si ju u seba, dval jej iba essto frankov rone a machinciami dosiahol, e cel majetok mohol postpi svojmu synovi. Pani Couturov, vzdialen prbuzn Victorininej matky, ktor k nej kedysi vo svojom zfalstve prila zomrie, starala sa o sirotu ako o vlastn diea. Na neastie vdova po hlavnom komisrovi, pridelenom armde Republiky, nemala okrem vdovskho dchodku a penzie naskrze ni; mohlo sa sta, e zanech to boh dieva bez sksenost a bez prostriedkov na milos a nemilos svetu. T dobr ena vodievala Victorinu kad nedeu na omu, na spove kad dva tdne, aby z nej pre kad prpad vychovala zbon devu. Mala pravdu. Nboensk cit vnukal budcnos tomuto neuznanmu dieau, ktor bilo otca, rok o rok k nemu putovalo, aby mu prinieslo odpustenie svojej matky, ktor vak kad rok narazilo na neprosne zatvoren dvere otcovskho domu. Brat, jedin jej prostrednk, nepriiel ju pozrie ani len raz za tyri roky a nim ju nepodporil. penlivo prosila boha, aby otvoril otcovi oi a bratovi obmkil srdce, a modlievala sa za nich, nijako ich neobviujc. Pani Couturov a pani Vauquerov nenachdzali v slovnku urok dos slov na toto barbarsk sprvanie. Ke preklnali toho nehanebnho milionra, Victorine mala preho iba

lskav slov, podobn hrktaniu ranenho holuba, ktor ete aj v bolestnom nreku vyjadruje lsku. Eugene de Rastignac mal rty pravho Juhofrancza, jeho bielu ple, ierne vlasy, belas oi. Jeho sprvanie, spsoby, zvyajn dranie tela prezrdzali syneka zo achtickej rodiny, v ktorej u prv vchova sa zakladala na tradcii dobrho vkusu. I ke si etril aty a v robotn dni dodieral vlaajie obleky, predsa si kedy-tedy mohol vyjs obleen ako elegantn mladk. Obyajne nosieval star redingot, mrzk vestu, vyediven ierny nkrnk, ledabolo po tudentsky uviazan, podobn nohavice a topnky u viac rz podbit. Medzi tmito dvoma osobami a ostatnmi tvoril aksi prechod Vautrin, tyridsiatnik s nafarbenmi bokombradami. Patril k tm, o ktorch ud vravieva: "To je znamenit chlapk!" Mal irok plecia, dobre vyvinut hrudnk, mocn svaly, masvne, hranat ruky, na lnkoch prstov husto zarasten chumikmi ohnivoervench chlpov. Jeho tvr, zbrzden predasnmi vrskami, vyznaovala sa istou tvrdosou, ktor vak vyvracali lskav a drun spsoby. Jeho barytn, v slade s hlunou veselosou, nebol nijako neprjemn. Bol vdy ochotn a prav smejko. Ke sa dajak zmka zle odomknala, zrazu ju rozobral, ponaprval, naolejoval, poopioval, zasa poskladal, vraviac: "V tom sa vyznm!" In, vyznal sa vo vetkom; poznal lode, more, Franczsko, cudzinu, obchodn veci, ud, udalosti, zkony, hotely aj vzenia. Ak si niekto privemi akal, hne mu ponkol svoje sluby. Niekoko rz poial peniaze pani Vauquerovej a niektorm obyvateom penzinu; no jeho dlnci by boli radej umreli, ako by mu ich nevrtili, natoko aj pri svojom dobrckom vzore nahal strach zvltnym hlbokm pohadom, plnm rozhodnosti. Spsob, ako si odpval, prezrdzal neochvejn chladnokrvnos, ktor by mu nedala cvnu ani pred zloinom, aby sa dostal z povlivej situcie. Jeho pohad, ako prsny sudca, akoby prenikal do hbky kadej otzky, kadho svedomia, kadho citu. Mal vo zvyku vychdza po raajkch, vracal sa na obed, na cel veer zmizol a priiel a okolo polnoci, priom si otvral pakom, o mu zverila pani Vauquerov. Iba on jedin sa teil tejto priazni. Ve aj bol s vdovou vemi zadobre, volal ju mamkou a oblpal ju okolo drieku; tto dvernos vak zostala mlo pochopen. T dobr ena sa nazdvala, e je to ahk vec, km jedine Vautrin mal dos dlh ramen, aby mohol vystska t objemn archu. Jednou z jeho povahovch t bolo, e vekodune platieval ptns frankov mesane za iernu kvu s koakom, ktor pjal k zkusku. Ani udia menej povrchn ne tto mladci strhnut krtavami parskeho ivota alebo tto starci ahostajn ku vetkmu, o sa ich priam netkalo, neboli by sa zhili pri pochybnom dojme, ktorm na nich Vautrin zapsobil. On poznal alebo vytuil poloenie tch, ktor ili okolo neho, km do jeho mylienok ani do jeho zleitost nik nemohol prenikn. Hoci medzi seba a ostatnch postavil ako priehradu svoju zdanliv dobrckos, stlu slunos a veselos, neraz dal nazrie do stranej hbky svojej povahy. asto sa z rozmaru hodnho Juvenala rd vykieral zkonom, ahal vysok spolonos, usviedal ju z nedslednosti voi sebe samej, take sa dalo predpoklada, e cti nevraivos k socilnemu poriadku a e na samom dne jeho ivota je starostlivo zahraban aksi tajomstvo. Slena Tailleferov, priahovan mono nevedomky silou jednho i krsou druhho, rozdeovala svoje kradm pohady a tajn mylienky medzi tohto tyridsiatnika a mladho tudenta; no ani jeden z nich, tak sa zdalo, na u nemyslel, hoci osud mohol zo da na de zmeni jej poloenie a urobi z nej bohat partiu. Napokon, ani jedna zo spomenutch osb nedala si robotu s tm, aby si overila, i neastie, spomnan niektorou z nich, je falon i pravdiv. Vzjomne k sebe ctili ahostajnos zmiean s nedverivosou, ktor vyplvala zo situcie kadho z nich. Vedeli, e nie je v ich moci zmierni vetky tie strasti, a tak tm, e si ich vyrozprvali, u vyprzdnili au sstrast. Nemali si u o poveda, tak ako star

manelia. Zostali medzi nimi u len vzahy vednho ivota, chod nenaolejovanch koliesok. Vetci boli schopn prejs bez povimnutia popri slepcovi, bez dojatia vypou rozprvanie o nejakom neast a v smrti vidie rozltenie problmu biedy, ktor ich urobila chladnmi aj voi najhroznejej trzn. Najastnejia z tch zbedaench du bola pani Vauquerov, trniaca v tomto skromnom chudobinci. Iba pre u bola uteenm hjikom t mal zhradka, ktor ticho i chlad, suchota i vlhkos rozirovali do rozmerov stepi. Iba ona sa teila z toho ltho, chmrneho domu, ktor pchol medenkou krmrskeho pultu. Jej patrili tieto cely. Ona ivila tchto boiakov, vdy horko-ako zskavanch, uplatujc voi nim uznvan autoritu. Kdee by boli tie boh bytosti nali v Pari vivn, postaujcu stravu za cenu, za ak im ju poskytovala ona, a byt, ktor si mohli sami upravi, ak aj nie elegantne alebo pohodlne, aspo isto a zdravo? Aj keby si dovolila krikav nespravodlivos, obe by ju bola strpela a nealovala sa. V podobnej pospolitosti sa museli prejavi a aj sa prejavili prvky celej udskej spolonosti. Ako v kole a kdekovek na svete, tak aj medzi tmito osemnstimi spolustolovnkmi njde sa boh odstren bytos, obetn barnok, na ktorho priam pr posmech. Zaiatkom druhho roku takto postava lkala Eugena de Rastignac najvmi zo vetkch, medzi ktormi bol odsden i ete dva roky. Tm obetnm barnkom bol bval cestovinr otec Goriot, na hlavu ktorho by bol maliar aj ivotopisec zameral svetlo spolonho obrazu. Akou nhodou sa na najstarieho obyvatea penzinu zosypalo to napoly nenvistn opovrhnutie, prenasledovanie zmiean so scitom, zaznvanie neastia? Vari on sm na to dal podnet dajakou smienosou alebo udctvom, ktor udia odpaj aie ne neresti? Tieto otzky zko svisia s nejednou socilnou nespravodlivosou. Mono je u v udskej povahe psobi utrpenie tomu, kto vetko zna z ozajstnej pokory alebo z ahostajnosti. i vetci radi nedokazujeme svoju silu na kor niekoho alebo nieoho? Tak slabuk tvor ako ulink zazvon si rad-radom na dverch, ke mrzne, alebo sa naahuje, aby naarbal svoje meno na dajak ete nedotknut pomnk. Otec Goriot, starec vari esdesiatdevron, utiahol sa k pani Vauquerovej roku 1813, ke prestal obchodova. Najsamprv si prenajal byt, v ktorom teraz bva pani Couturov, a platil vtedy penziu tisc dvesto frankov ako lovek, pre ktorho p luisov viac i menej je iba malikos. Pani Vauquerov vtedy nanovo zariadila tri izby tohto bytu za vopred zaplaten hradu, ktorou sa vraj vyrovnala iba cena za mizern zariadenie, a to zclony zo ltho kalika, za dreven lakovan fotely, potiahnut utrechtskm zamatom, za niekoko mazanc a za tapety, ktor odmietali aj putiky na predmest. Bezstarostn vekodunos, s akou sa dal vtedy napli otec Goriot, ktorho v tom obdob ctivo nazvali ete pnom Goriotom, mono zavinila, e ho pokladali za somra, o sa v obchodnch veciach vbec nevyzn. Goriot priiel zsoben bohatou garderbou, s ndhernou vbavou vekoobchodnka, ktor si ni neodopiera ani vtedy, ke prestane obchodova. Pani Vauquerov obdivovala vtedy pol druha tucta bielych pltennch koie, ktorch jemnos bola tm zjavnejia, e cestovinr nosieval na hladkej nprsenke dve ihlice spojen retiazkou a v kadej bol vsaden vek diamant. Zvyajne si obliekal nevdzovobelas aty a brval si k nim kad de vestu z bieleho piketu, pod ktorou sa kolsalo jeho hrukovito vydut bruko a na om sa hompala zlat reaz ozdoben prveskami. V jeho tabatierke, takisto zlatej, bol medailn pln vlasov, o vzbudzovalo dojem, e m na svedom zopr bostnch zpletiek. Ke mu domca pani nadhodila, e je fir, prebehol mu po perch radostn smev metiaka, ktorho poteklili v jeho slabej strnke. Armrije (vyslovoval toti slovo almara nreovm spsobom) mal pln striebornho riadu. Vdove zasvietili oi, ke mu ochotne pomhala vybaova a uklada naberaky, lyice na rag, prbory, olejniky, omniky, viacero ms, pozlten strieborn prbor pre raajky, napokon kusy krsne i menej krsne a dobrej vhy, s ktormi sa nechcel rozli. Tieto dary mu pripomnali sviaton chvle jeho rodinnho ivota.

- Toto, - povedal pani Vauquerovej, driac v ruke tanierik a lku s vrchnikom, na ktorej sa cukrovali dve hrdliky, - toto je prv darek, o mi dala ena na vroie nho soba. Cha! Dala za to vetky svoje dievensk spory. Vidte, pani moja, radej by som nechtami zem driapal, ne by som sa s tm rozlil. Chvalabohu, kad rno a do smrti budem mc z tejto loky pja kvu! Nechcem sa ponosova, mm svoj chlebk nadlho zaisten. Napokon si jastrabie oko pani Vauquerovej dobre vimlo niekoko zznamov vo vpise z hlavnej knihy ttnych piiek, ktor zhruba spotan mohli tomuto skvelmu Goriotovi na rokoch poskytn dchodok okolo osem a desatisc frankov. Od toho da pani Vauquerov, roden de Conflans, ktor vtedy mala tyridsaosem rokov, ale priznvala len tridsadev, zaala ku plny. Hoci vntorn ktiky Goriotovch o boli spuchnut, vyvrten, ovisnut, take si ich musel asto utiera, pani Vauquerov pokladala jeho vzor za prjemn a ako sa patr. Ostatne, msit, klenut ltko, ako aj dlh, hranat nos nasvedovali, e m tak povahov vlastnosti, na ktorch si vdova zrejme zakladala a ktor potvrdzovala ako mesiac okrhla a naivne prostoduch tvr tohto dobriska. Bol to iste pevne stavan chlapk, schopn premrni vetok svoj dvtip v cite. Vlasy, uesan na holubie krdla, ktor mu chodil kad rno pudrova holi z Vysokej koly technickej, vytvrali na nzkom ele p vn a skrovali jeho tvr. Hoci trochu neokrchan, bol ako zo katuky, naberal si vrchovato tabak a nupal ho ako lovek, ktor si je celkom ist, e bude ma tabatierku vdy pln vonnho tabaku. A tak v de, ke sa u nej ubytoval pn Goriot, pani Vauquerov si ahla veer rozplen ako jarabica na slanine. rozplen ohom tby, ktor sa jej zmocnila, toti odloi Vauquerov rub a obrodi sa v manelstve s Goriotom. Vyda sa, preda penzin, poda ruku tomu jemnmu vkvetu metianstva, sta sa venou dmou v tvrti, chodi v nej zbiera milodary pre chudobnch, v nedeu sa vybra na mal vlet do Choisy, Soisy, Gentilly; chodi do divadla poda chuti, do le, a nemusie vykva na von lstky, ktor jej v jli dvali niektor z obyvateov penzinu; vysnvala si cel eldordo malch parskych domcnost. Nikomu sa nepriznala, e m tyridsatisc frankov, ktor si naetrila, prikladajc grok ku groku. Dozaista sa pokladala, pokia ide o majetok, za primeran partiu. - Nu a to ostatn, za toko ako ten dobrik vari len stojm! - vravela si, prevracajc sa na posteli, akoby sa sama ubezpeovala o vnadch, o tun Sylvie kad rno nachdzala na lku vytlaen akoby v odliatku. Od toho da takmer po cel tri mesiace vdova Vouquerov pouvala sluby holia pna Goriota, utratila voao na toalety pod zmienkou, e nevyhnutne mus doda svojmu domu ist dstojnos v slade so vzneenmi osobnosami, ktor do prichdzaj. Vemi sa snaila zmeni zloenie obyvateov penzinu a vyhlasovala, e odteraz bude prijma len ud z kadej strnky najznamenitejch. Ak sa prihlsil niekto cudz, vystatovala sa pred nm, e pn Goriot, jeden z najvenejch a najctivejch parskych vekoobchodnkov, jej dal prednos. Rozdvala prospekty, v zhlav ktorch by ste mohli ta: VAUQUEROVSK DOM! "Je to," ako napsala, "jeden z najstarch a najvenejch metianskych penzinov v Latinskej tvrti. Je z neho najuteenej vhad na dolie Gobelins (vidie ho z tretieho poschodia) a je tam pekn zhrada, na konci ktorej SA TIAHNE lipov ALEJA." Spomnala dobr vzduch a samotu. Prospekt jej priviedol grfku de l'Ambermesnil, tridsaesron enu, ktor akala, km sa skon ztovanie majetku a jej upravia penziu, o jej patrila ako vdove po generlovi, ktor padol na bojisku. Pani Vauquerov si dala zlea na strave, v salnoch krila takmer pol roka a spala suby prospektu tak dobre, e na to musela doklada zo svojho. Grfka zas sbila pani Vauquerovej, nazvajc ju drahou priatekou, e pre jej penzin zaist barnku de Vaumerland a vdovu po plukovnkovi grfovi Picquoiseauovi, dve

svoje priateky, ktorm sa prve konil kvartl v istom penzine v Marais, drahom, ako bol Vauquerovsk dom. Napokon, ke vojensk rady skonia prce, dmy si tu bud pohodlne i. - No rady nedajboe skoni, - hovorievala. Obe vdovy po obede vyli do izby pani Vauquerovej a tam si trochu pobesedovali, popjajc rbezov likr a jediac makrty odloen pre domcu paniu. Pani de l'Ambermesnil vemi schvaovala mysly svojej hostiteky v svislosti s Goriotom, skvel mysly, ktor ona in uhdla u v prv de; pokladala ho za dokonalho mua. - Ach, moja drah pani, ten lovek je zdrav ako repa, - vravela jej vdova, - lovek dokonale zachoval, s ktorm sa ena veru ete me potei! Grfka jemnmi poznmkami naznaila pani Vauquerovej, e spsob jej obliekania nezodpoved jej nrokom. - Muste sa da do boja, - povedala jej. Po mnohom vyratvan zali si obidve vdovy spolone do Palais-Royal, kde v Drevenej galrii kpili klobk s perami a epiec. Grfka vtiahla potom priateku do obchodnho domu U Jeanetky, kde si vybrali aty a erpu. Ke vdova na seba navliekla ten vojnov vstroj a ke u bola dokonale vyzbrojen, celkom sa ponala na vvesn tt znmej retaurcie U vola. Poda vlastnej mienky sa vak natoko zmenila vo svoj prospech, e sa ctila by zaviazan grfke, a hoci in nebola tedr, poprosila ju, aby od nej prijala klobk za dvadsa frankov. V skutonosti potala s tm, e ju poiada o slubu, toti aby vyskmala jej ance u Goriota a aby mu ju vykreslila v priaznivom svetle. Pani de l'Ambermesnil sa vemi priatesky podujala na tento skok a obkrtila si starho cestovinra natoko, e sa jej podarilo pozhovra sa s nm o veci. Ke vak zistila, e je hanbliv, ak nechceme poveda, e celkom odolva nstrahm, ktor jej vnukla tba opanta si ho, vyla od neho pobren jeho neokrchanosou. - Dua moja, - povedala svojej milej priateke, - s tm lovekom si neporadte! Je smiene nedveriv, je to drgro, somr, truo, ktor vm narob len mrzutosti. Veci medzi pnom Goriotom a paou de l'Ambermesnil doli tak aleko, e grfka nechcela s nm u bva pod jednou strechou. Na druh de odila, no zabudla pritom zaplati penziu za pol roka a zanechala po sebe len obnosen aty, ocenen na p frankov. o ako uvzato ju pani Vauquerov zaala hada, v celom Pari sa jej nepodarilo zska nijak sprvu o grfke de l'Ambermesnil. asto hovorievala o tejto alostnej afre, akajc si na svoju prlin dverivos, hoci bola nedverivejia ako maka; zato sa vak ponala na mnohch ud, o nedveruj svojim blzkym, no zveria sa prvmu, kto prde. Povahov vlastnos, udcka, no pravdiv, ktorej kore ahko njs v udskom srdci. Podaktor udia mono u nemaj o zska od tch, s ktormi ij; odhalili im u przdnotu svojej due a ctia, e ich tajne odsudzuj so zaslenou prsnosou; neprekonatene sa im vak iada, aby sa im niekto zalieal alebo sa zoieraj tbou, aby sa zdalo, e maj vlastnosti, ktor im chbaj, a tak dfaj, e si zskaj ctu i srdce tch, o s im cudz, aj ke riskuj, e sa raz poplia. Napokon s aj jednotlivci od narodenia predajn, ktor svojim priateom ani svojim blzkym neurobia ni dobr, hoci je to ich povinnos; no ke preukazuj slubu neznmym, prospieva to ich samobosti: m je okruh ich nklonnosti u, tm menej miluj; m vmi sa

roziruje, tm s slunej. Pani Vauquerov mala nepochybne v sebe nieo z oboch tchto povh, v podstate malichernch, falonch, puhavch. - Keby som bol bval tu, - vravieval jej Vautrin, - nebolo by sa vm to neastie stalo! Bol by som sa tej figliarke pozrel na zuby. Poznm ja tak figliarky! Tak ako vetci obmedzen udia, aj pani Vauquerov sa zvyajne nedostala za okruh udalost a neposudzovala ich prav priny. Vlastn chyby rada zvaovala na inho. Ke utrpela tto stratu, za pvodcu svojho neastia pokladala statonho cestovinra a odvtedy z neho, ako vravievala, vytriezvela. Ke spoznala, e jej dobiedzanie a vdavky na reprezentciu s zbyton, ihne uhdla prinu svojho nespechu. Vtedy si vimla, e jej njomnk m u, ako sa vyjadrila, svoje spdy. Dokzalo sa, e jej ndej, tak nene chovan, spovala na falonom presveden a e si s tm lovek nijako neporad, poda rznych slov grfky, ktor sa v tom zrejme vyznala. Nevyhnutne zala alej v svojom odpore, ako bola zala v svojom priatestve. Jej nenvis nevyplvala z lsky, le zo sklamanch ndej. Ak si udsk srdce njde chvle oddychu pri vstupe do vav lsky, zriedkakedy sa zastav na strmom svahu nenvisti. Pn Goriot vak bval v jej penzine a vdova teda musela potlai vbuchy svojej ranenej samobosti, pochova vzdychy, ktor vyvolalo rozarovanie a prehltn tbu po pomste ako mnch pri sekatre priora. Mal duiky uspokojuj svoje city, dobr i zl, neprestajnmi malichernosami. Vdova vyuila svoju ensk zlomysenos, aby svoju obe nenpadne trala. Predovetkm vyiarkla zbytonosti zo stravy pna Goriota. - U nijak uhorky, nijak sardely: to s mrnosti! - povedala Sylvii v to rno, ke sa vrtila k svojmu starmu programu. Pn Goriot bol lovek skromn, u ktorho sa nevyhnutn sporivos zvrhla na zvyk, ako u ud, o sa vlastnmi silami dopracuj majetku. Polievka, varen hovdzie mso, za tanier zeleniny boli a mali navdy zosta jeho obbenm obedom. Pre pani Vauquerov bolo teda vemi ak trpi svojho stravnka, lebo u v niom nemohla potlai jeho chuov nroky. Od zfalstva, e natrafila na nezranitenho loveka, zaala ho znevaova, ba svoj odpor voi Goriotovi preniesla i na svojich stravnkov, ktor ju zo zbavy podporovali v jej pomste. Koncom prvho roku dospela k takmu stupu nedvery, e sa spytovala sama seba, preo ten bohat vekoobchodnk s ronou rentou sedem a osemtisc libier, majite ndhernho striebornho prboru a inch skvostov, krsnych ako skvosty vydriavanej eny, bva prve u nej a plat jej penziu tak skromn v porovnan s jeho majetkom. Prevan as prvho roku Goriot obedval asto v meste, raz i dva razy tdenne; potom nebadatene dospel tak aleko, e obedoval v meste iba dva razy do mesiaca. Tieto mal labuncke vychdzky pna Goriota pridobre vyhovovali zujmom pani Vauquerovej, aby potom nebola nespokojn so vzrastajcou presnosou, s akou jej stravnk obedoval zasa u nej. Takto zmeny pripisovala jednak pomalmu zmenovaniu majetku, jednak snahe robi protive hostiteke. Jednm z najohavnejch zlozvykov takchto trpaslch duchov je predpoklada vlastn malichernosti aj u inch. Na neastie na konci druhho roku pn Goriot potvrdil traniny, ktorch bol predmetom, tm, e poiadal Vauquerov, aby ho presahovala na druh poschodie a znila mu penziu na devsto frankov. Musel tak zkostlivo spori, e cel zimu si nedal ani zakri. Vdova Vauquerov chcela, aby jej zaplatil vopred; pn na to pristal a od tch ias ho volala otcom Goriotom. Kdekto by bol rd uhdol priny jeho padku. ak ptranie! Ako neprav grfka povedala, otec Goriot bol potmehd, skpy na slovo. Poda logiky ud s przdnou hlavou, ud naskrze mnohovravnch, pretoe maj plno re o niom, vraj t, o o svojich zleitostiach nehovoria, nehovoria o nich preto, lebo s podozriv. A tak ten vznan vekoobchodnk stal sa teraz lapajom, ten fir starm hunctom. Poda Vautrina,

ktor sa prve v tom ase prisahoval do domu Vauquerovej, bol otec Goriot lovek, o chodieval na burzu a ktor poda istho dos silnho vrazu finannkov achroval s rentami, ke najprv priiel na mizinu. Ist as bol jednm z malch hrov, ktor chodievaj hra hazardn hry a kad veer pri nich vyhrvaj po desa frankov. Inokedy zas z neho urobili pina tajnej polcie; ale Vautrin tvrdil, e nie je dos prefkan, aby nm mohol by. Potom zas bol otec Goriot lakomec, ktor poiiaval na erncke roky, lovek, ktor ije z lotrie. Robili z neho vetko to, o neres, hanba, nemohcnos splodili najtajomnejie. Lene o ak mrzk bolo jeho sprvanie alebo jeho neresti, odpor, ktor vzbudzoval, nezaiel predsa tak aleko, aby ho vypovedali: platil za stravu i za byt. A potom, ve bol uiton, kad si na om vylial svoju dobr i zl vu vtipkovanm a zabdanm. Mienka, ktor sa zdala by najpravdepodobnejia a ktor veobecne prijali, bola mienka pani Vauquerovej. Poda nej tento lovek, tak zachoval, zdrav ako repa a s ktorm sa ete mono potei, bol hrivec a mal udn chky. Ha, o ak skutonosti sa vdova Vauquerov opierala vo svojich klebetch. Niekoko mesiacov po odchode neblahej grfky, ktor pol roka vedela i na jej trovy, raz rno, prv ne vstala, zaula na schoditi uanie hodvbnych iat a drobn krok akejsi mladej, vrtkej eny, beiacej ku Goriotovi, ktorho dvere sa v prav chvu otvorili. A vtom tun Sylvie prila poveda panej, e aksi dieva, pripekn na to, aby bolo poestn, vyobliekan ako bohya, obut v tmavobelasch nurovacch topnokch, ktor neboli zablaten, premyklo sa ako hor z ulice priamo do kuchyne a spytovalo sa na byt pna Goriota. Pani Vauquerov a jej kuchrka zaali nava a zachytili viacero slov, nene vyslovench poas nvtevy, ktor nejak as trvala. A ke potom pn Goriot odprevdzal svoju dmu, tun Sylvie schytila kok a tvrila sa, e ide na trh, aby mohla sledova zaben prik. - Madame, - povedala panej, ke sa vrtila, - pn Goriot mus by ertovsky bohat, ke im umouje i na takej vysokej nohe. Predstavte si, e na rohu de l'Estrapade stla ndhern ekvip, do ktorej ona nasadla. Pri obede ila pani Vauquerov stiahnu zclony, aby slnko neznepokojovalo Goriota, lebo jeden l mu padal priamo do o. - Krsavice vs bia, pn Goriot, slnieko vs vyhadva, - povedala, narajc na jeho nvtevu. - Bodaj vs, mte naozaj dobr vkus, bola vemi pekn! - To bola moja dcra, - povedal s ndychom hrdosti, ktor stolovnci pokladali iba za hlpu namyslenos starca, o chce navonok zachova slunos. O mesiac po tejto nvteve pn Goriot dostal druh. Jeho dcra, o prila po prv raz vo vychdzkovch atch, prila teraz po veeri obleen do spolonosti. Stravnci, prve besedujci v salne, videli, e je to pekn blondnka, thlej postavy, pvabn a privemi distingvovan, aby mohla by dcrou takho otca Goriota. - To je u druh! - povedala tun Sylvie, ktor ju nespoznala. O niekoko dn sa spytovala na pna Goriota in deva, vysok, pekne urasten, iernych vlasov a ivch o. - To je u tretia! - povedala Sylvie.

Aj tto druh dcra, ktor po prv raz navtvila otca rno, prila o niekoko dn veer v plesovej toalete a na koi. - To je u tvrt! - povedali pani Vauquerov a tun Sylvie, ktor v tej vekej dme nepoznali jednoducho obleen dieva, o vtedy prilo na prv nvtevu. Goriot platil vtedy ete tisc dvesto frankov za byt a stravu. Pani Vauquerov pokladala za celkom prirodzen, ak bohat mu m zo tyri a p mileniek, ba pokladala ho za vemi ikovnho, e ich vydva za svoje dcry. Vbec sa nepohorovala nad tm, e si ich vol do Vauquerovskho domu. Jedine preto, e tieto nvtevy vysvetovali ahostajnos tohto stravnka voi nej, dovolila si ho zaiatkom druhho roku prezva starm kocrom. Napokon, ke jej stravnk klesol na devsto frankov, sptala sa ho krajne bezoivo, len o uvidela jednu z onch dm zostupova po schodoch, o vlastne zama urobi z jej domu. Otec Goriot povedal, e t dma je jeho staria dcra. - Vy tch dcr mte zo tri tucty, vak ver? - zahundrala kyslo pani Vauquerov. - Mm len dve, - odvetil stravnk mierne ako lovek, ktor vyiel na mizinu a vo svojej biede sa u velio nauil. Koncom tretieho roku otec Goriot ete vmi obmedzil svoje vdavky: postpil na tretie poschodie a platil odvtedy tyridsap frankov za byt a stravu mesane. Zaobiiel sa bez tabaku, dal vpove svojmu parochniarovi a nepudroval si u vlasy. Ke sa otec Goriot zjavil po prv raz nenapudrovan, domca vykrkla od prekvapenia pri pohade na farbu jeho vlasov. Boli pinavoediv a zelenkav. Tvr, ktor od tajnho iau zo da na de nebadatene osmutnievala, zdala sa najzboenejia spomedzi vetkch tvr okolo stola. Nebolo teda u nijakch pochybnost: otec Goriot je star hrivec, ktorho oi sa uchrnili pred zhubnm inkom liekov, nevyhnutnch proti jeho chorobm, iba ikovnosou lekra. Hnusn farba vlasov pochdzala z jeho vstrednost a z drog, ktor uval, aby v nich mohol pokraova. Telesn aj duevn stav toho dobrka potvrdzoval tieto traniny. Ke vbava bola u zodrat, kpil si za svoju krsnu bielize kaliko, lake po trns sou. Kus po kuse mizli diamanty, zlat tabatierka, reaz, skvosty. Odloil nevdzovobelas oblek, vetko svoje bohat atstvo a v zime nosil redingot z hrubho gatanovohnedho skna, vestu z kozej srsti a siv nohavice z hrubej vlnenej ltky. Postupne chudol; ltka mu spasli; tvr, odut spokojnosou z metianskeho blahobytu, nadmieru zvrskavela; elo bolo sama ryha, snka zhranatela. Po treom roku pobytu v ulici Neuve-Sainte-Genevive sa u na seba ani neponal. Dobrcky esdesiatdvaron cestovinr, ktor nevyzeral ani na tyridsa, ten zemist, tun mean, figliarsky a iv, ktorho samopan sprvanie obveseovalo chodcov, ktor mval v smeve osi mladistv, vyzeral teraz ani sedemdesiatnik, otupen, arbav, mdl. Jeho belas, kedysi tak iv oi mali kaln a oceovosiv ndych, vybledli, neslzili u a ich erven obruba akoby plakala krvou. V jednch vyvolval hrzu, v inch tos. Ke si mlad tudenti medicny vimli ovisnut spodn peru, zmerali vrchol jeho lcneho uhla a riadne ho poobracali, no ni z neho nevytiahli, vyhlsili, e je postihnut kretnizmom. Raz veer, ke dojedli, pani Vauquerov mu posmene povedala: - No a o, tie vae dcry vs u ani nenavtevuj? Ke takto zapochybovala o jeho otcovstve, otec Goriot sa zachvel, akoby ho hostiteka pichla dkou. - Zave prichdzaj, - odpovedal vzruene.

- Ach, ach, vy sa s nimi teda ete stretvate? - zvolali tudenti. - Bravo, apk Goriot! Ale starec nepoul arty, o sa po jeho odpovedi naho sypali: op sa zadumal, o t, ktor ho povrchne pozorovali, pokladali za stareck otupenos, vyplvajcu z jeho slabomysenosti. Keby ho boli dobre poznali, mono by sa ivo zaujmali o problm, ktor prezrdzal jeho telesn i duevn stav; no ni nebolo aie. Hoci bolo ahk dozvedie sa, i Goriot bol naozaj cestovinr a ak hodnotu mal jeho majetok, star udia, ktorch zvedavos vzbudzoval, nevychdzali zo svojej tvrte a ili v penzine ako ustrice na skale. A t ostatn, len o vyli z ulice Neuve-Sainte-Genevive, pre osobitn pralivos parskeho ivota zabdali na biedneho starca, z ktorho sa vysmievali. Pre tieto obmedzen duiky, ako aj pre bezstarostnch mladch ud, krut bieda otca Goriota a jeho merav sprvanie boli nezluiten s predstavou bohatstva a akchkovek schopnost. Pokia ide o eny, ktor nazval dcrami, kad si osvojil mienku pani Vauquerovej, ktor s prsnou logikou, ak dva starm enm zvyk vetko predpoklada vo svojich traninch pri veernch posiedkach, vravievala: - Keby otec Goriot mal tak bohat dcry, ako sa zdaj by vetky tie dmy, o ho prili navtvi, nebval by v mojom dome na treom poschod za tyridsap frankov mesane a nechodil by obleen ako chudk. Ni nemohlo vyvrti tieto zvery. A tak koncom novembra 1819, v ase, ke vzplanula tto drma, kad v penzine mal u svoju pevne ustlen mienku o bohom starcovi. Nemal nikdy ani dcru, ani enu; nadmiera rozko urobila z neho slimka, udskho mkka, ktorho by sme mohli zaradi medzi ttonocov, vravel ist radnk z mzea, jeden z abonovanch stravnkov. Poiret bol orol, gentleman popri Goriotovi. Poiret rozprval, dvodil i odpovedal, v skutonosti nehovoril ni, lebo asto inmi slovami opakoval to, o u povraveli in; prispieval vak k rozhovoru, bol iv, zdal sa citliv; km otec Goriot, povedal ete ten radnk z mzea, bol ustavine na nule poda Raumura. Eugene de Rastignac sa ocitol v duevnom rozpoloen, ak istotne poznaj sci mlad udia alebo t, v ktorch dajak ak poloenie okamite vyvol vlastnosti znamenitch ud. V prvom roku jeho pobytu v Pari t trocha prce, ktor aj vyaduje dosiahnutie prvch hodnosti na fakulte, ponechala mu vonos vychutna viditen slasti materilneho Para. tudent nem vea asu, ak chce pozna repertor kadho divadla, pretudova vchody z parskeho labyrintu, pozna zvyky, naui sa re a privykn na zvltne radovnky hlavnho mesta, presliedi dobr i zl miesta, chodi na zbavn prednky, pozisova bohatstv mze. tudent sa vtedy nadchna pre malichernosti, ktor mu prichodia vekolep. M svoj idel vekho loveka, niektorho profesora z College de France s takm platom, aby sa udral na rovni svojich posluchov. Vyahuje si vyie nkrnk a rob sa dleitm pred enou z prvch galri Komickej opery. Ke sa takto postupne uvedie, vyman sa zo svojej kukly, rozri obzor svojho ivota a nakoniec porozumie, ako s naukladan udsk vrstvy tvoriace spolonos. Ak spoiatku iba obdivuje koe, ktor za krsnych slnench dn premvaj po Elyzejskch poliach, oskoro po nich zane ti. Eugene si nevedomky odbavil toto zaanie, ke po zskan hodnosti bakalra filozofie a bakalra prv odcestoval na przdniny. Jeho ilzie z detstva a vidiecke nzory zmizli. Jeho prispsobivos, jeho vystupovan ctiiadostivos umonili mu vidie vetko sprvne v prostred otcovskej krie, v rodinnom kruhu. Jeho otec, matka, dvaja bratia, dve sestry a teta, ktorej celm majetkom bola penzia, t vetci ili na malom pozemku Rastignacovcov. Tento majetok, vynajci okolo tritisc frankov, zvisel od nespoahlivho vnosu u celkom spriemyselnench produktov vinohradu, a jednako bolo treba z neho vyai rone tisc dvesto frankov. Videl

ustavin tiese, ktor pred nm achetne tajili, musel porovnva svoje sestry, ktor sa mu za detstva videli tak krsne, s parskymi enami, stelesujcimi mu typ vysnvanej krsy, videl neist budcnos poetnej rodiny, spoliehajcej sa na neho, zkostliv etrnos, s akou ochraovali aj najnepatrnejie produkty, npoj zhotoven pre rodinu domcim lisom, napokon hbu okolnost, ktor by bolo zbyton tu uvdza - to vetko dovilo jeho tbu vyvihn sa a vyvolvalo v om priam smd po poctch. Ako to bva len u vekch duchov, aj on chcel za vetko vai len vlastnm schopnostiam. Jeho um vak bol vyslovene umom Juhofrancza; ak mal uskutoni svoje predsavzatia, zmocnila sa ho vhavos, ak zachvacuje mladch ud, ke sa ocitn na rom mori a nevedia, na ktor stranu zamera sily, ani pod akm uhlom napn plachty. Ak sa aj spoiatku chcel ozlomkrky vrhn do prce, oskoro sa dal zvies nevyhnutnosou nadviaza spoloensk styky. Zbadal, ak vplyv maj eny na spoloensk ivot, a zaumienil si zaraz sa vrhn do spolonosti, aby si v nej zskal dajak ochrankyne: vari mali chba ohnivmu, duchaplnmu mladmu loveku, ktorho vtip a zpalistos zdrazovalo elegantn sprvanie a aksi drdiv krsa, ktorou sa eny daj ochotne upta? Tak mylienky ho prepadvali uprostred pol, pri prechdzkach, na ktor kedysi veselo chodieval so sestrami; tie teraz zistili, e sa vemi zmenil. Jeho teta, pani de Marcillac, ktor kedysi bola predstaven na panovnckom dvore, poznala sa tam s vznamnmi osobami zo achtickch kruhov. V spomienkach, ktor od tety tak asto za mladi poul, mlad ctibank rozpoznal zrazu prvky nejednho spoloenskho spechu, prinajmenej rovnako dleit, ako aj spechy na prvnickej fakulte; vypytoval sa jej na prbuzensk zvzky, ktor by sa mohli ete nadviaza. Star dma potriasla konre rodostromu a usdila, e spomedzi sebeckho nrodka bohatch prbuznch, ktor by mohli posli jej synovcovi, zo vetkch najmenej by sa tomu vzpierala pani vikomtesa de Beausant. Starodvnym slohom napsala mladej ene list a odovzdala ho Eugenovi, priom doloila, e ak si zska vikomtesu, t mu pome njs ostatnch prbuznch. O niekoko dn po svojom prchode Rastignac poslal tetin list panej de Beausant. Vikomtesa odpovedala pozvanm na ples, ktor mal by u nej nasledujci de. Takto bola veobecn situcia v metianskom penzine koncom novembra 1819. O niekoko dn Eugene odiiel na ples k panej de Beausant a vrtil sa odtia okolo druhej hodiny v noci. Aby dohonil straten as, odvny tudent si u pri tanci sbil, e bude pracova a do rna. Po prv raz sa chystal strvi noc v tejto tichej tvrti, lebo podahol aru klamnej energie, ke uvidel ndheru vekho sveta. Neveeral u pani Vauquerovej. Obyvatelia penzinu mohli sa teda nazdva, e sa vrti z plesu iba na svite, ako sa u niekoko rz vrtil zo zbav v Prade alebo z plesov v Odone so zablatenmi hodvbnymi panuchami a s vyaptanmi rievicami. Prv ne Christophe zasunul zvory, otvoril brnu, aby pozrel na ulicu. V tej chvli priiel Rastignac a mohol nehlune vyjs do svojej izby, km Christophe, ktor iel za nm, narobil vea lomozu. Eugene sa zobliekol, vkzol do pap, vzal si obnosen kabt, podplil kopu triesok a ulo sa chystal do prce, km Christophe buchotom svojich hrubch topnok ete prehluil nevemi hrmotn prpravy mladho loveka. Eugene zotrval chvu v zaduman, km sa zahril do svojich prvnickch knh. Vo vikomtese de Beausant prve spoznal jednu z krovien mdy v Pari, ktorej dom pokladali za najprjemnej na predmest SaintGermain. Napokon, svojm menom i majetkom patrila k najvznamnejm osobnostiam achtickej spolonosti. Vaka tete Marcillaoovej chudobnho tudenta aj tu dobre prijali, hoci on sm nechpal dosah tejto priazne. By prijat v tch pozltench salnoch - to bolo toko, ako dosta erbov listinu, potvrdzujcu prslunos k vysokej achte. Tm, e sa ukzal v spolonosti zo vetkch najexkluzvnejej, zskal si prvo s vade. Eugene, ommen tm hlunm zhromadenm a ledva si vymeniac zopr slov s vikomtesou, uspokojil sa s tm, e v dave parskych bostiev, ktor sa hmrili na skvelom veierku, naiel jednu z tch ien, ktor mlad lovek mus zboova. O grfke Anastasii de Restaud,

vekej a pekne urastenej, iel chr, e m jednu z najkrajch postv v Pari. Predstavte si vek ierne oi, ndhern ruku, pekne formovan nohu, ohe v pohyboch, enu, ktor markz de Ronquerolles volal istokrvnm koom. Jemn achy jej naskrze neboli na ujmu, mala pln zaokrhlen tvary, a predsa jej nebolo mon vyta telnatos. istokrvn k, rasov ena - tieto zvraty zanali nahrdza nebeskch anjelov, ossianovsk postavy, cel star bostn mytolgiu, zavrhovan dandyzmom. Pre Rastignaca sa pani Anastasie de Restaud stala enou priam vytenou. Zaistil si dva tance v zozname tanenkov na vejri a mohol sa s ou zhovra pri prvej tvorylke. - Kde sa mono s vami odteraz streta, madame? - povedal jej nhlivo s tou silou vne, ktor sa enm tak vemi pi. - Nu, - odpovedala, - v Boulonskom lesku, u Bouffonov, u ma, vade. A dobrodrun Juhofrancz ponhal sa zbli s rozkonou grfkou, ako sa len mlad mu me zbli so enou pri tvorylke a pri valku. Ke povedal, e je bratanec panej de Beausant, tto ena, ktor pokladal za vek dmu, pozvala ho k sebe, a tak u mal prstup do jej domu. Pri poslednom smeve, ktor mu venovala, Rastignac pokladal za nevyhnutn ju navtvi. Mal astie, e sa stretol s lovekom, ktor sa nesmial jeho nevedomosti, o bolo smrtenou chybou v prostred vychrench bezoivcov tch ias, takch Maulincourtovcov, Ronquerollovoov, Maximov de Trailles, Marsayovcov, Ajuda-Pintovoov, Vandenessovcov, ktor tam boli v celej slve svojej nafkanosti spolu s najelegantnejmi enami, ako lady Brandonov, vojvodkya de Langeais, grfka de Kergarout; pani de Srizy, vojvodkya de Carigliano, grfka Ferraudov, pani de Lanty, markza d'Aiglemont, pani Firmianiov, markza de Listomre a markza d'Espard, vojvodkya de Maufrigneuse a dmy rodiny Grandlieu. Naivn tudent teda astlivo natrafil na markza de Montriveau, milenca vojvodkyne de Langeais, generla prostoduchho ako diea, od ktorho sa dozvedel, e grfka de Restaud bva na ulici du Helder. By mlad, ti po svete, lanie po ene a zrazu ma prstup do dvoch domov! Zasta pevnou nohou na predmest Saint-Germain pri vikomtese de Beausant, s ohnutm kolenom na Chausse d'Antin pri grfke de Restaud! Pohri sa pohadom pekne po poriadku do parskych salnov a poklada sa za dos drieneho, aby tam naiel pomoc a ochranu v niektorom enskom srdci! Cti v sebe dos ctiiadosti k skvelmu prsunu nohy na naptom povraze, po ktorom treba kra s istotou povrazolezca, ktor nespadne, a njs v rozkonej ene najlepie vyvenie! Kto by s takmito mylienkami a pred enou, ktor sa mu v predstavch vynra v celej svojej vzneenosti pri ohnku z triesok, kto by, tak ako Eugene, medzi zkonnkom a biedou, nedumal o budcnosti, kto by si ju nekrlil spechom? Roztlan myse vyratvala mu tak tedro budce radosti, e mal pocit, akoby bol v blzkosti panej de Restaud, ke vtom aksi zhadn vzdych podobn zapeniu naruil ticho noci, zaznel ozvenou v srdci mladho mua tak, e ho musel poklada za chranie umierajceho. Tichuko otvoril dvere a ke u bol na chodbe, zoil psik svetla, akoby nartnut pod dverami otca Goriota. Eugena sa zmocnila obava, i jeho susedovi azda neprilo zle, priloil oko ku kovej dierke do izby a uvidel starca zaujatho konmi, ktor sa mu videli privemi zloinn, aby sa nazdval, e preuke slubu udskej spolonosti, ak vyska, o ten tak-reen cestovinr v noci stvra. Otec Goriot, ktor pripevnil poda vetkho na prieku prevrtenho stola tanier a polievkov misu z pozltenho striebra, obkrcal okolo tchto bohato tepanch predmetov aksi lano, drvil ich takou silou a hval ich pravdepodobne preto, aby ich zmenil na kovov prty. Doparoma! To je chlap!' povedal si Rastignac, vidiac svalnat ramen starca, ktor pomocou povrazu nehlune miesil pozlten striebro ako cesto.

Je to azda zlodej alebo prechovva. Aby sa mohol bezpenejie venova svojej innosti, predstiera slabomysenos, nemohcnos, a ije ako obrk?' povedal si Eugene, na chvu sa vystrc. tudent op priloil oko ku kovej dierke. Otec Goriot odmotal lano, vzal hbu striebra, poloil ju na stl, na ktor najprv prestrel prikrvku, zvakal striebro, aby ho zaokrhlil na prt, a to vetko spravil obdivuhodne ahko. e by bol tak siln, ako bol August, kr posk?' povedal si Eugene, ke zaokrhlen prt bol skoro sformovan. Otec Goriot smutne pozrel na svoje dielo, slzy mu vyhkli z o, zahasil voskov ohorok, pri svetle ktorho poskrcal pozlten striebro, a Eugene poul, ako si vzdychol, ke si lhal spa. Je ialen,' pomyslel si tudent. - boh diea! - povedal nahlas otec Goriot. Po tchto slovch Rastignac usdil, e bude mdrejie mla a svojho suseda nerozvne neodsudzova. U sa vracal, ke vtom zaul aksi ako definovaten uchot, ktor zrejme narobili udia, vystupujci hore schodmi v omotanch topnkach. Eugene zbystril sluch a naozaj rozoznal striedav oddychovanie dvoch chlapov. Nezaul ani zavrzgn dvere, ani kroky chlapov, zrazu len zoil slab svetlo na druhom poschod u pna Vautrina. Pozrimee, koko tajomstiev sa njde v takom metianskom penzine!' povedal si v duchu. Zostpil o niekoko schodov, zapoval sa a k sluchu mu doahol zvuk zlata. oskoro svetlo zhaslo, znova bolo pou dvojit oddychovanie, hoci dvere ani nevrzgli. Ako dvaja chlapi zostupovali po schodoch, uchot postupne slabol. - Kto je tam? - zvolala pani Vauquerov, otvrajc oblok svojej izby. - To som ja, mamka Vauquerov, vraciam sa domov, - povedal Vautrin svojm hrubm hlasom. To je udn! Ve Christophe zasunul zvory,' vravel si Eugene, vracajc sa do svojej izby. lovek mus bdie, aby sa dozvedel, o sa deje okolo neho v Pari.' Tieto drobn prhody ho vytrhli zo ctibanobostnho zadumania a dal sa do prce. No rozptyovali ho podozrenia, o v om skrsli voi otcovi Goriotovi, a ete vmi zjav panej de Restaud, ktor sa pred nm vynral ako dobr posol skvelho osudu, a tak si napokon ahol a zaspal ako zarezan. Z desiatich noc, v ktorch si mlad udia zaumienia pracova, sedem ich obyajne prespia. Vedie bdie, na to treba ma viac ako dvadsa rokov. Na druh de zavldla v Pari hust hmla, ktor ho neraz tak zahal, e sa i najpresnej udia pomlia v odhade asu. Obchodn schdzky sa zamekvaj. Kad sa nazdva, e je osem hodn, ke zvonia poludnie. Bolo pol desiatej a pani Vauquerov sa ete nepohla z postele. Aj Christophe a tun Sylvie sa oneskorili a popjali si pokojne kvu, pripraven zo smotany

pozbieranej z mlieka pre stravnkov, ktor Sylvie nechvala dlho vrie, aby pani Vauquerov nezbadala tento nezkonne vyberan desiatok. - Sylvie, - povedal Christophe, namajc si do kvy prv hrianku, - pna Vautrina, ktor je predsa len dobr lovek, navtvili tejto noci zase dve osoby. Ak by sa pani preto znepokojovala, netreba jej o tom ni vravie. - Dal vm nieo? - Dal mi sto sou, ktor dva za seba mesane, akoby vravel: "Ml!" - Okrem neho a pani Couturovej, o nepozeraj na gro, ostatn by nm najradej avou rukou vytiahli z vrecka to, o nm pravou dali na Nov rok, - povedala Sylvie. - A vbec, o vlastne daj? - ozval sa Christophe, - dky mizern gro, tak sto sou. Otec Goriot si u dobr dva roky sm pucuje topnky. Ten trhan Poiret sa zaobde bez letidla a skr by ho vyslopal, ne by nm natrel svoje zodrat karble. A ten dengav tudent mi dva tyridsa sou. Kefy ma stoja viac ako tch tyridsa sou, a na dvaok ete si predva star hby sm. Mme to tu ale spolonos! - No len, no! - odporovala Sylvie, malmi dkami popjajc kvu. - Mme ete najlepie miesta v tvrti, ijeme si tu celkom dobre. Ozaj, Christophe, a na toho tunho tatka Vautrina sa vs nikto nespytoval? - Ba hej. Pred pr dami som stretol na ulici akhosi pna a ten milo povedal: "Vak u vs bva ten tun pn s bokombradami, ktor si farb?" Ja som odpovedal: "Nie, pn mj, nefarb si ich. Tak vesel lovek ako on, ten na to nem as." Pravdae, povedal som to pnu Vautrinovi a on mi na to: "Dobre si urobil, chlape! Vdy tak odpovedaj! Niet ni neprjemnejie, ako ke in poznaj nae slabosti. To me pokazi nejeden vhad na sob." - Nu, veru aj zo ma chceli na rnku vytiahnu, i som ho videla oblieka si koeu. Do popuku!... Pouj, - preruila sa zrazu, - na Val-de-Grce u odbja tri tvrte na desa, a nik sa tu nehbe. - e i! Vetci u odili. Pani Couturov a jej dievina ili na prijmanie do kostola Sainttienne u o smej. Otec Goriot odiiel z domu s akmsi balkom. tudent sa vrti iba po prednke, o desiatej hodine. Videl som ich odchdza, ke som upratoval schody a otec Goriot buchol do ma tm, o niesol, a bolo to tvrd ako elezo. Ozaj, o ten dobrisko porba? Ntia ho zvta sa ako vrtielko, ale je to jednako len staton lovek a je viac hoden ako vetci ostatn. Vea nedva, ale dmy, ku ktorm ma niekedy posiela, doiia mi riadne prepitn a s pekne vycifrovan. - Tie, o ich on nazva vlastnmi dcrami? Je ich tak z tucet. - Nikdy som k inm neiel, okrem dvoch, k tm istm, o prili sem. - Aha, pani sa u hbe, hne spust krik, musm k nej s. Dajte pozor na mlieko, Christophe, kvli make.

Sylvie vyla hore k panej. - Ako to, Sylvie, u je tri tvrte na desa a vy ste ma nechali spa ako sysa! Tak nieo sa mi ete nestalo. - To t hmla, noom by ju mohli krja. - No a raajky? - Ach oe, vai stravnci mali dnes erta v tele; vetci zmizli z domu, len o sa porozbrieovalo. - Noe hovor sprvne, Sylvie, - pokraovala pani Vauquerov, - povie sa: ete sa len briedilo. - Ach, milospani, poviem to, ako budete chcie. Je tam toho, e budete raajkova o desiatej. Michonnetka a Poiret sa ete ani nepohli. Iba oni dvaja zostali v dome a drichm naozaj ako drevo. - Ale, Sylvie, ty dva tch dvoch dovedna, ani o by... - Ani o by... o? - nadviazala Sylvie a nairoko sa hlpo rozosmiala. - T dvaja s prik. - To je udn, Sylvie: akoe sa to dnes v noci vrtil pn Vautrin, ve Christophe u bol zasunul zvory? - Prve naopak, milospani. Zaul pna Vautrina a ziiel mu otvori brnu. A vy ste si u mysleli... - Podaj mi kabtik a cho sa chytro postara o obed. Uprav zvyok baraniny so zemiakmi a daj k tomu zavran hruky, z tch, o s po dva groe kus. Krtko nato pani Vauquerov zila prve vo chvli, ke jej kocr labkou prevrhol tanierik, ktorm bola prikryt lka mlieka, a nhlivo ho chlpal. - Kocrisko! - skriala. Kocr uiel, no potom sa vrtil a obtieral sa jej o nohy. - Hej, hej, teraz sa lka, ty star vrtichvost! - povedala mu. - Sylvie, Sylvie! - oe je, milospani? - Noe pozrite, o ten kocr vyslopal. - Tomu je na vine ten somr Christophe, ve som mu to kzala prikry. Kdee sa podel? Nech vs to netrpi, milospani, to bude do kvy pre otca Goriota. Prilejem vody, on to ani nezbad. On si ni nevma, ani to, o zje. - A kdee odiiel ten udk? - sptala sa pani Vauquerov, rozkladajc taniere. - Ktoe ho tam vie? achruje so vetkmi diablami.

- Pridlho som spala, - poznamenala pani Vauquerov. - Ve ste aj, madame, erstv ako ruika ... Vtom zaznel zvonec a do salnu voiel Vautrin, spievajc hrubm hlasom: Pochodil som ja po tom svete a videli ma tu i tam ... - , , dobr de, mamka Vauquerov, - povedal, ke zbadal hostiteku, a zaraz ju galantne objal. - Noe prestate... - Povedzte: "Bezoivec!" - pokraoval. - No len povedzte! Rte lskavo poveda, hej? Pozrite, idem s vami prestiera. Ach, som mil, vakver? ... pri blondne i pri brunete ... ako im ... Prve som videl osi zvltne ... ... lsku vyznvam. - A o? - sptala sa vdova. - Otec Goriot bol o pol deviatej v ulici Dauphine u zlatnka, ktor kupuje star prbory prty. Predal mu za pekn sumu aksi domci riad z pozltenho striebra, dos slune poskrcan na loveka, o nie je od remesla. - Ale ba! Naozaj? - Hej. Odprevadil som istho svojho priatea, ktor opa vlas na lodi Krovskej paroplavby a potom som sa vracal sem. Pokal som na otca Goriota, aby som videl, o o ide. To by ste sa zasmiali. Vyteperil sa a sem do naej tvrti, do ulice des Gres, a voiel do domu znmeho ernka Gobsecka, nafkanho darebka, schopnho hra domino s kosami vlastnho otca; je to id, Arab, Grk, Cign, lovek, ktorho by bolo ak ozbja a ktor uklad svoje toliare do banky. - oe to vlastne vystrja ten otec Goriot? - Ni nevystrja, - povedal Vautrin, - odstrja. Je to hlupk, dos sprost na to, aby si zniil z lsky k dcram, o ... - Tu je! - upozornila Sylvie. - Christophe, - zvolal otec Goriot, - po so mnou hore! Christophe iiel za otcom Goriotom a oskoro sa vrtil. - Kde ide? - optala sa mamka Vauquerov sluhu.

- Vybavi nieo pnu Goriotovi. - A oe je toto? - povedal Vautrin a vytrhol Christophovi z ruky list, na ktorom pretal: Pani grfke Anastasii de Restaud. - A ide...? - pokraoval, vracajc Christophovi list. - Do ulice du Helder. Mm odda toto len pani grfke. - A oe je dnu? - sptal sa Vautrin, zdvihnc list oproti svetlu. - Bankovka? Nie. - Pootvoril oblku. - Kvitovan zmenka! - vykrkol. - Strela ho! Ale je galantn ten star figliar! Cho, ty star potmehd, - povedal, prikryjc irokou rukou Christophovu hlavu a zvrtol ho ako kocku, - dostane poriadne prepitn. Bolo prestret; Sylvie prevrala mlieko. Pani Vauquerov rozkladala ohe v peci, Vautrin jej pomhal, ete vdy si vyspevujc: Pochodil som ja po tom svete a videli ma tu i tam ... Ke u vetko bolo prichystan, vrtili sa pani Couturov a slena Tailleferov. - Kdee ste boli tak zavasu, mil pani? - sptala sa pani Vauquerov pani Couturovej. - Na spovedi a prijman v kostole Saint-tienne du Mont; a i nemme s dnes k pnu Tailleferovi? Cha mal, chveje sa ako osika, - odvetila pani Couturov, sadla si k peci a k dvierkam pristrila svoje topnky, z ktorch sa zaalo pari. - Len sa zohrejte, Victorine, - povedala pani Vauquerov. - To je sprvne, slena, e proste dobrotivho boha, aby obmkil srdce vho otca, - ozval sa Vautrin a pritiahol sirote stoliku. - Ale to nesta. Potrebovali by ste priatea, o by si vzal na staros riadne sa pozhovra s tm pinavcom, s tm surovcom, ktor m vraj tri miliny, a vm ned veno. Za naich ias pekn dieva potrebuje veno. - boh diea! - povedala pani Vauquerov. - Poujte, duika, v nepodaren otec si na seba sm privol dajak neastie. Pri tchto slovch sa oi Victorine zaliali slzami a vdova sa zhila na znamenie, ktor jej dala pani Couturov. - Len keby sme ho mohli vidie, len keby sme sa s nm mohli porozprva, odda mu posledn list jeho eny, - ozvala sa op vdova po hlavnom komisrovi. - Nikdy som sa neodvila posla ho potou; pozn moje psmo... - , eny nevinn, neastn a prenasledovan! - preruil ju Vautrin. - Tak je to teda s vami? O niekoko dn si vezmem vau vec na staros a vetko pjde dobre. - Ach, pane, - povedala Victorine a pozrela na Vautrina pohadom zvlhnutm i horcim zrove, avak na neho to nijako nezapsobilo, - ak by ste vedeli dajak spsob, ako sa dosta k mjmu otcovi, povedzte mu, prosm, e jeho lska a es mojej matky s mi drahie ako vetko bohatstvo sveta. Ak sa vm podar obmki ho v jeho prsnosti, budem sa za vs modli. Bute si ist mojou vanosou ...

- Ja dlho, predlho som svet prebehoval, - zantil Vautrin ironicky. Vtom zili Goriot, slena Michonneauov a Poiret, privben pravdepodobne vou omky, ktor Sylvie pripravovala, aby zlepila zvyky baraniny. Vo chvli, ke sedem spolustolovnkov zasadlo za stl, elajc si dobr de, odbilo desa hodn a z ulice bolo pou tudentove kroky. - , ako dobre, pn Eugene, - povedala Sylvie, - dnes sa naobedujete s ostatnmi. tudent pozdravil stolovnkov a sadol si k otcovi Goriotovi. - Prve som zail zvltne dobrodrustvo, - povedal, naberajc si poriadne z baraniny a odkrojac si kus chleba, o pani Vauquerov cel as odmeriavala pozornmi oami. - Dobrodrustvo? - povedal Poiret. - No a preo by ste sa mali udova, mil pnko? - zavrtil Vautrin Poireta. - Pn je na to ako stvoren. Slena Tailleferov bojazlivo pozrela na mladho tudenta. - Rozpovedzte nm svoje dobrodrustvo, - poiadala ho pani Vauquerov. - Vera som bol na plese u pani vikomtesy de Beausant, svojej sesternice, ktor m vekolep dom, komnaty potiahnut hodvbnymi tapetami, a t nm naozaj pripravila ndhern slvnos, kde som sa zabval ako kr... - ... iek, - preruil ho z ista jasna Vautrin. - Pane, - sptal sa ivo Eugene, - o tm chcete poveda? - Vravm iek, lebo krliky sa zabvaj omnoho lepie ako krli. - To je pravda: veru radej by som bol bezstarostnm vtaom ako krom, lebo ... poznamenal ven pritakva Poiret. - Dos na tom, - pokraoval tudent, skoiac mu do rei, - tancujem s jednou z najkrajch ien na plese, s chvatnou grfkou, s najrozkonejou stvorou, ak som kedy videl. Vo vlasoch mala broskyov kvety, za psom prekrsnu kytiku kvetov, ivch kvetov, ktor rili omamn vu. Ale oe! Boli by ste ju museli vidie, je nemon slovami vykresli enu oduevnen tancom. Nu a dnes rno, okolo deviatej, som t bosk grfku stretol; ila pei ulicou des Gres. Ach, srdce sa mi rozbchalo, predstavoval som si... - e prichdza sem, - dodal Vautrin, prenikavo pozrc na tudenta. - Ila bezpochyby k apkovi Gobseckovi, ernkovi. Kedykovek sa budete preha v srdciach parskych ien, vdy tam njdete najprv ernka a len potom milenca. Vaa grfka sa vol Anastasie des Restaud a bva na ulici Helder. Pri tomto mene sa tudent uprene dval na Vautrina. Otec Goriot zdvihol prudko hlavu, vrhol na oboch hovoriaci jasn pohad pln znepokojenia, ktor prekvapil stolovnkov.

- Christophe prde neskoro, tak ona tam predsa ila! - zvolal bolestne Goriot. - Uhdol som, - povedal Vautrin, nachliac sa k uchu pani Vauquerovej. Goriot jedol mechanicky, ani nevediac, o je. Nikdy sa nezdal tak otupen a vmi do seba zahren ako v tejto chvli. - Kto doerta, pn Vautrin, mohol vm poepn jej meno? - sptal sa Eugene. - Ach, to je ono! - odpovedal Vautrin. - Otec Goriot ho vedel, tak preo by som to nemohol vedie ja? - Pn Goriot? - zvolal tudent. - Akoe? - povedal star nebork. - Bola teda vera vemi pekn? - Kto? - Pani de Restaud. - Vidte toho stariga, - povedala pani Vauquerov Vautrinovd, - ako mu zaiarili oi? - e by si ju teda vydriaval? - ticho sa sptala tudenta slena Michonneauov. - no, bola na zblznenie krsna, - pokraoval Eugene, ktorho otec Goriot priam hltal oami. - Nech tam nie je pani de Beauseant, moja bosk grfka by bola krovnou plesu; mlad mui mali oi iba pre u, ja som bol zapsan ako dvansty na zozname tanenkov, tancovala vetky radov tance. Ostatn eny zrili. Ak bola nejak bytos astn, bola to ona. Sprvne sa hovor, e niet ni krajie ako fregata s napnutmi plachtami, cvlajci k, a ena, ke tancuje. - Vera hore na kolese asteny u vojvodkyne, - povedal Vautrin, - a dnes rno na spodnom teblku spoloenskho rebrka u poktneho bankra: tak s Paranky. Ak manelia nestaia vydriava ich bezuzdn prepych, predvaj sa. Ak sa nevedia predva, vypitvali by aj svoje vlastn matere, aby v nich nali, za o sa blysn. Vystrjaj tisce blznivch kskov. Poznme to, poznme! Tvr otca Goriota, ktor pri povan tudentovch slov zaiarila ako slnko za krsneho da, pri Vautrinovej krutej poznmke sa celkom zachmrila. - Nu, - ozvala sa pani Vauquerov, - a kdee je to vae dobrodrustvo? Zhovrali ste sa s ou? Optali ste sa jej, i chce tudova prvo? - Nevidela ma, - povedal Eugene. - Ale stretn jednu z najkrajch ien Para o deviatej na ulici des Gres, enu, o sa vrtila z plesu asi o druhej nad rnom, nie je to zvltne? Iba v Pari s mon tak dobrodrustv. - Ba, s ete ovea nezvyajnejie dobrodrustv, - zvolal Vautrin.

Slena Tailleferov ledva povala, tak bola u vopred zaujat pokusom, na ktor sa chystala. Pani Couturov jej kvla, aby vstala a ila sa preobliec. Ke dmy vyli, odiiel aj otec Goriot. - Tak o, videli ste ho? - povedala pani Vauquerov Vautrinovi a ostatnm stolovnkom. - Je jasn, e vyiel na mizinu pre tieto ensk. - Nikdy ma nik nepresvedi, - zvolal tudent, - e krsna grfka de Restaud patr otcovi Goriotovi. - Ve my vs o tom ani nechceme presvieda, - preruil ho Vautrin. - Ete ste primlad, aby ste dobre poznali Par; neskorie uvidte, e sa tu njdu aj tak, ktorch oznaujeme ako ud, o maj svoje vne... Pri tchto slovch slena Michonneauov chpavo pozrela na Vautrina. Povedali by ste: ako vojensk k, ke zauje zahlaholi ponicu. - Ach, ach, - preruil sa Vautrin a pozrel na u prenikavm pohadom, - i sme aj my nemali svoje drobn vne? Nie je tak? Star dievka sklopila oi ako mnka pri pohade na sochy. - Nu. - pokraoval, - tak udia si vezm nieo do hlavy a za ni na svete od toho neupustia. Chc zahasi smd iba istou vodou z istej studniky, a neraz u zahnvajcou; aby sa z nej mohli napi, zapredali by svoje eny, deti, zapredali by duu diablovi. Jednm je touto studnikou hra, burza, zbierka obrazov i hmyzu, hudba; druhm zase ena, ktor im vie pripravi makrty. Tm keby ste ponkali vetky eny sveta, nedbaj na ne, chc len t, ktor uspokoj ich ve. asto ich t ena vbec nebi a je voi nim krut, pridraho im predva omrvinky svojej nklonnosti; no t figliari to nezunuj, ba dali by do zlone aj posledn prikrvku, len aby jej mohli prinies posledn toliar. Otec Goriot patr k takm uom. Grfka ho vykorisuje, pretoe je mlanliv; to je t vzneen spolonos. boh dobrk mysl iba na u. Okrem svojej vne, ve ho vidte, je to tup zviera. Privete ho na tto tmu a tvr mu zaiari ako diamant. Nie je ak uhdnu to tajomstvo. Dnes rno odniesol pozlten striebro na roztavenie, videl som ho vchdza k apkovi Gobseckovi na ulici des Gres. Dobre ma povajte! Vrtil sa odtia, poslal ku grfke de Restaud toho chumaja Christopha, o nm ukzal adresu listu, v ktorom bola kvitovan zmenka. A ak aj grfka ila k tomu starmu poktnemu bankrovi, je jasn, e u bolo naponhlo. Otec Goriot gavaliersky zaplatil za u. Netreba si vemi hlavu lma, aby lovek do toho jasne videl. To vm dokazuje, mil mlad tudent, e km sa vaa grfka smiala, tancovala, strhala grimasy, natriasala svoje broskyov kvety, podchytvala si vleku, omnali ju topnky, ako sa vrav, myslela na vlastn protestovan zmenky alebo na zmenky svojho milenca. - Dodvate mi priam zriv chu dozvedie sa pravdu. Pjdem zajtra k panej de Restaud. - Mono, e tam zastihnete toho dobriska Goriota, ktor si prde vybra odmenu za svoje gavalierstvo. - No, povedal Eugene znechuten, - ten v Par je teda bahnisko.

- Ba vemi udn bahnisko, - pokraoval Vautrin. - T, o sa v om zablatia na koi, s staton udia, t, o sa v om zablatia peo, s nanihodnci. Ak na neastie neikovne potiahnete malikos, bud vs ukazova na Justinom nmest ako dajak zvltnos. Ukradnite milin a v salnoch vs bud oznaova ako vzor cnosti. Platte tridsa milinov na andrstvo a sdnictvo, aby ste udriavali takto morlku... Pekn! - Akoe, - vykrkla pani Vauquerov, - otec Goriot e by dal roztavi svoj pozlten prbor na raajky? ~ Neboli na vrchniku dve hrdliky? - sptal sa Eugene. - Veru boli. - Vemi na tom lipol, plakal, ke miagal lku a tanierik. Videl som to nhodou, - povedal Eugene. - Vidte, ak je ten dobrisko nruiv! - zvolal Vautrin. - T ena vie z neho vymmi i duu. tudent vyiel do svojej izby. Vautrin odiiel. Zakrtko nato pani Couturov a Victorine nasadli do fiakra, po ktor zala Sylvie. Poiret ponkol rameno slene Michonneauovej a obaja sa li prejs do Botanickej zhrady na dve najkrajie hodiny da. - Tak veru, id si, ako keby boli u zosoben, - poznamenala tun Sylvie. Dnes si spolu vyli po prv raz. Obaja s tak such, e ak do seba drgn, vyahn z nich iskry ako z kresadla. - Pozor na l sleny Michonneauovej, - zasmiala sa pani Vauquerov, - chyt sa ako prchno. O tvrtej popoludn, ke sa otec Goriot vrtil, uvidel v iare dvoch ariacich lmp Victorinu, ktor mala od plau erven oi. Pani Vauquerov povala rozprvanie o bezvslednej predpoludajej nvteve u pna Taillefera. Taillefer, namrzen, e m prija svoju dcru a t star enu, pustil ich k sebe, aby si s nimi veci vyjasnil. - Pani moja drah, - vravela pani Couturov pani Vauquerovej, - predstavte si, Victorine neponkol ani len stoliku, cel as musela st. Mne zas povedal bez rozuovania, celkom chladne, aby sme si uetrili nmahu chodi k nemu; e slena, ani len nepovedal dcra, si vetko uho len pokaz, ke ho obauje (raz do roka, obludu!); Victorininu matku si vzal za manelku bez majetku, a tak si vraj nem o nrokova; napokon odzneli tie najtvrdie slov, pri ktorch sa to cha priam rozplvalo v slzch. Vrhla sa otcovi k nohm a povedala mu smelo, e toko nalieha iba kvli matke, ona sa bez reptania podriadi jeho vli; len ho vemi pros, aby si pretal posledn vu bohej zosnulej. Vzala list a podala mu ho, nesmierne milo a prectene sa mu prihovrajc, ani neviem, kde vetky tie rei nabrala, sm boh jej ich vnukol, lebo boh diea vyslovovalo tak mylienky, e som sa zachodila od plau, ke som to povala. A viete, o robil ten hrozn lovek? Strihal si nechty! Vzal list, o boh pani Tailleferov zmala slzami, hodil ho do oha a povedal: "No dobre!" Chcel zdvihn svoju dcru, ona ho chytila za ruky a chcela mu ich bozka, on ich vak odtiahol. i to nie je zvrhlos? A ten vek mamas, jeho syn, voiel, ani len sestru nepozdravil. - Vari s to netvory? - povedal otec Goriot.

- A potom, - pokraovala pani Couturov, nevmajc si vkrik drobnho stareka, - otec aj syn sa pozdravili, poiadali ma, aby som ich ospravedlnila a odili; maj vraj osi srne vybavi. Tak bola naa nvteva. Aspo videl svoju dcru. Neviem, ako ju me zapiera, ve sa mu podob ako vajce vajcu. Stravnci, domci aj cudz, prichdzali jeden za druhm, elajc si navzjom dobr de a hovoriac o taafatkch, z ktorch sa v istch parskych kluboch sklad figliarsky ostrovtip, kde hlpos je hlavnou zlokou, a jeho prednosti spovaj najm v gestch alebo vo vslovnosti. Tento druh argnu sa ustavine men. art, ktor je jeho podstatou, nezachov sa ani mesiac. Politick udalos, sdny proces, poulin pesnika, fgle dajakho herca, vetko sli na udriavanie tohto ostrovtipu, zakladajceho sa predovetkm na tom, e sa mylienky a slov chytaj ako lopty a vracaj sa ako odran raketami. Nedvny vynlez diormy, ktor vzbudzovala optick klam vo vyej miere ako panorma, dal podnet v niekokch maliarskych ateliroch na artovn rozhovor s koncovkou rma a do Vauquerovskho penzinu ho priniesol ist mlad maliar, ktor sa tu stravoval. - Tak o, pn Poiret, - povedal radnk z mzea, - akoe sli zdravuliatkorma? Potom, neakajc na odpove, obrtil sa k pani Couturovej a k Victorine: - Mil dmy, vy mte zrmutok. - Ideme u veerka? - zakrial Horace Bianchon, tudent medicny, Rastignacov priate. Mj aldoek klesol usque ad talones.*) - Je poriadna zimorma! - ozval sa Vautrin. - Noe sa trochu pomknite, otec Goriot! Doerta! Ve vaa noha zaber cel dvierka kachie! - Osvieten pn Vautrin, - povedal Bianchon, - preo hovorte zimorma? To je chyba, m by zimarma. - Nie, - nato radnk z mzea, - m by zimorma poda vzoru mm zimomriavky v nohch. - Ach tak! - Hla, Jeho excelencia markz de Rastignac, doktor poskrcanch prv, - zvolal Bianchon, chytiac Eugena okolo krku a stskal ho, div ho nezadusil. - Hej, povajte, udia! Tichuko vstpila slena Michonneauov, mlky sa uklonila spolustolovnkom a ila si sadn k ostatnm trom enm. - Vdy ma zamraz, ke zazriem toho starho netopiera, - poepol Bianchon Vautrinovi, ukazujc na slenu Michonneauov. - tudujem Gallovu sstavu a u nej nachdzam Judove hrbolky. - Poznte ju u dvnejie, pane? - Ktoe by sa s ou nebol stretol? - odpovedal Bianchon. - Cestn slovo, t bled star dievka mi pripomna tie dlh ervky, o nakoniec prevtaj aj brvno.

- Veru je to tak, mlad pn, - povedal tyridsiatnik, priesvajc si bokombrady. A ila rua t, tak ako rue ij, len rno jedin... - Ach, ach! U je tu t chrna polievkorma! - poznamenal Poiret, vidiac, e Christophe vchdza a ctivo nesie polievkov misu. - Prepte, pane, - povedala pani Vauquerov, - to je kapustov polievka. Vetci mlad udia priam vybuchli smiechom. - Dobehla Poireta! - Poirrrretta dobehla! - Pripte dva body mamke Vauquerovej, - povedal Vautrin. - Vimol si niekto t hmlu dnes rno? - sptal sa radnk. - Bola to, - povedal Bianchon, - ukrutn hmla, akej niet pru, hmla trchliv, melancholick, zelen, dusiv, goriotovsk hmla. - Goriotrma - povedal maliar, - lebo v nej nebolo vidie ani na piku nosa. - Helou, mylord Gouriotte, chovouri s uas! Otec Goriot sedel na samom konci stola pri dverch, kade sa nosilo jedlo a zdvihol hlavu, ovoniavajc ksok chleba, ktor mal pod obrskom, poda starho obchodnckeho zvyku, o sa uho zave znova zjavoval. - Tak o, - skrkla naho ostro pani Vauquerov hlasom, o prehluil brinkot lyc, tanierov i hovor, - vari sa vm ten chlieb nevid? - Naopak, madame, - odpovedal, - je upeen z tamperskej mky prvotriednej akosti. - Poda oho to poznte? - sptal sa ho Eugene. - Poda belosti a poda chuti. - Poda uchu, ve ho ovoniavate, - povedala pani Vauquerov. - Zanate by tak sporiv, e nakoniec vynjdete spsob, ako sa ivi kuchynskou vou. - Dajte si to potom patentova, - zvolal radnk z mzea, - nahonobte si pekn majetok. - Nechajte ho, rob to preto, aby ns presvedil, e bol cestovinr, - povedal maliar. - V nos je teda krivua? - sptal sa op radnk z mzea. - Kriv... o? - pridal sa Bianchon.

- Kriv-uliak. - Kriv-uliaik. - Kriv-onos. - Kriv-ouch. - Kriv-ouch. - Kriv-osmrk. - Kriv-ofrniak. - Kriv-orma. Tchto osem odpoved vyrazilo zo vetkch strn jedlne ako rad vstrelov a dalo tm v podnet k smiechu, e boh otec Goriot sa dval na spolustolovnkov hlpo ako lovek, o sa namha porozumie cudz jazyk. - Kriv...? - sptal sa Vautrina, sediaceho vedia neho. - Kriv-oirk, stark! - povedal Vautrin a tak pricapil otcovi Goriotovi klobk, e mu ho nielen pritisol na hlavu, ale aj zouchol a na oi. boh starec, ohromen tm prudkm tokom, zostal chvu nehybn. Christophe mu odniesol tanier v domnen, e u dojedol polievku, a tak ke Goriot sal klobk a chytil lyicu, narazil ou o stl. Vetci spolustolovnci vybuchli smiechom. - Pane, - povedal starec, - to je zl art, a ak si ete raz dovolte narazi mi takto klobk, tak ... - o, tatko? - skoil mu do rei Vautrin. - Tak mi to raz draho zaplatte... - V pekle, vakver? - povedal maliar. - V tom iernom ktiku, kam strkaj plan deti! - Ale slena, - povedal Vautrin Victorine, - vy akosi nejete. Otecko sa teda zaal? - A hrza, - povedala pani Couturov. - Treba ho privies k rozumu, - mienil Vautrin. - Ale, - povedal Rastignac, ktor sedel dos blzko pri Bianchonovi, - slena by mohla zaa proces o nroku na vivn, ke u vbec neje. Ejha, ejha, noe pozrite, ako sa otec Goriot skmavo dva na slenu Victorine. Starec zabudol jes, tak sa zadval na boh devu, ktorej z t vyarovala ozajstn boles, boles zaznvanho dieaa, biaceho svojho otca.

- Kamart, - povedal Eugene potichu, - v otcovi Goriotovi sme sa mlili. Nie je to hlupk, ani lovek bez citu. Zameraj naho svoju Gallovu sstavu a povedz mi, o si o om mysl. Videl som ho dnes v noci miaga pozlten misu, ani o by bola z vosku; a teraz vraz jeho tvre prezrdza aksi mimoriadne pocity. Jeho ivot mi prichod privemi zhadn, aby nestlo za nmahu preskma ho. Ozaj, Bianchon, mrne sa smeje, ja neartujem. - Ten lovek je lekrsky prpad, shlasm, - riekol Bianchon, - ak chce, rozpitvem ho. - Nie, op mu hlavu. - Etee o, jeho sprostos je mono chytav. Na druh de sa Rastignac vemi elegantne obliekol a okolo tretej hodiny popoludn iel k panej de Restaud, oddvajc sa cestou zvratne ialenm ndejm, ktor pre sam dojmy robia ivot mladch muov takm krsnym: nertaj vtedy ani s prekkami, ani s nebezpeenstvom, vidia vo vetkom spech, obrazotvornosou dodvaj poziu svojmu ivotu a s neastn a smutn, ak stroskotaj plny, ktor ili ete iba v ich neobmedzench tbach; keby boli nevedom a bojazliv, spoloensk ivot by bol nemon. Eugene kral vemi opatrne, aby sa nezablatil, no pri chdzi aj rozmal, o povie panej de Restaud, v duchu sa zsoboval duchaplnosou, vymal odpovede vo vybjenom rozhovore, pripravoval si vtipn slov, vety poda Talleyranda, predpokladajc drobn prleitosti, priazniv pre vyznanie, na ktorom zakladal svoju budcnos; a tak sa n tudent predsa len zablatil a musel si da v Palais-Royal vyisti topnky a okefova nohavice. - Keby som bol bohat, - vravel si, ke premieal pfrank, o si vzal pre prpad, e by sa mu nieo prihodilo, - bol by som iiel na koi a bol by som mohol rozma pohodlne. Konene priiel na ulicu Helder a sptal sa na grfku de Restaud. Ako lovek, ktor si je ist, e raz zvaz, s chladnm jedom zniesol pohdav pohad ud, o ho videli s dvorom pei, no predtm nepouli hrkot koa pri brne. Ich pohad sa ho dotkal tm citenejie, lebo si svoju menejcennos uvedomil, u ke vchdzal do dvora, kde hriebol krsn ko, zapriahnut do prekrsneho kobrioletu, ak hlsaj prepych hrivho ivota a naznauj, e ich majite je zvyknut na vetky parske blaenosti. Ke osamel, zmocnila sa ho zl va. Prieinky otvoren v jeho mozgu, o ktorch sa nazdval, e bud pln duchaplnosti, zrazu sa zavreli - osprostel. Eugene akal na odpove grfky, ktorej komornk iiel ohlsi men nvtevnkov, stal si na jednu nohu pred oblok predizby, oprel sa lakom o oblon zvoru a pozeral mechanicky na dvor. as sa mu videl u dlh, bol by aj odiiel, keby v sebe nemal t jun hevnatos, ktor rob divy, ke sa upriami pravm smerom. - Pane, - povedal komornk, - madame je vo svojom budori a je vemi zaujat, neodpovedala mi; ale ak pn chce prejs do salnu, tam u ktosi je. Rastignac, obdivujc stran moc ud, o jedinm slovom obviuj a odsudzuj svojich pnov, odhodlane otvoril dvere, ktormi vyiel komornk, aby nad vetku pochybnos ukzal tm bezoivm lokajom, e je oboznmen s domom; ale zjaene vrazil do miestnosti, kde boli lampy, posunovacie stoleky, prstroj na zohrievanie uterkov a odkia sa vchdzalo do tmavej chodby a na tajn schodite. Pridan smiech, ktor zaul v predizbe, dovil jeho zmtok.

- Pane, do salnu sa ide tadeto, - upozornil ho komornk s priedstieranou ctivosou, ponajcou sa na nov vsmech. Eugene sa vrtil tak nhlivo, e narazil do vane, no naastie ete zachytil klobk, aby nespadol do kpea. Vtom sa otvorili dvere na konci dlhej chodby osvetlenej malou lampou a Rastignac stadia zaul hlas panej de Restaud, hlas otca Goriota i zvuk bozku. Voiel do jedlne, preiel ou a za komornkom vstpil do prvho salnu, kde zostal st pri obloku, pozorujc, e z neho vidie na dvor. Chcel vidie, i ten otec Goriot je naozaj jeho znmy otec Goriot. Srdce mu udne bchalo, rozpomenul sa na Vautrinove stran vahy. Komornk akal na Eugena pri dverch salnu, odtia vak zrazu vyiel elegantn mlad mu a netrpezlivo povedal: - Odchdzam, Maurice. Povedzte grfke, e som ju akal vye pol hodiny. Bezoivec, ktor bezpochyby mal prvo nm by, zantil aksi taliansku koloratrnu pas a zamieril k obloku, kde stl Eugene, jednak aby videl tudentovu tvr, jednak aby nazrel do dvora. - Ale pn grf by urobil lepie, keby ete mintku pokal, madame prve skonila, - povedal Maurice, vrtiac sa do predizby. V tej chvli vychdzal otec Goriot z malho schodia pri hlavnej brne. Starek vytiahol ddnik a chystal sa ho otvori; ani si nevimol, e brna je otvoren, aby mohol vojs mlad mu ozdoben radmi, o sm pohal zprah dvojkolky. Otec Goriot len-len e stihol uskoi, aby ho nepreiel. Hodvbna ltka ddnika poplaila koa, trochu odboil a rtil sa k vonkajiemu schodiu. Mlad mu zlostne obrtil hlavu, pozrel na otca Goriota a prv ne starec vyiel, pozdravil sa mu s ntenou ctivosou, s akou sa uklame ernkom, ktorch potrebujeme alebo s tou nevyhnutnou zdvorilosou, ak si nrokuje lovek zlej povesti, no za ktor sa neskorie ervenme. Otec Goriot odpovedal priateskm, neobyajne dobromysenm kvnutm. To vetko sa odohralo rchlosou blesku. Eugene, privemi zaujat, aby zbadal, e nie je sm, zrazu zaul grfkin hlas: - Ach, Maxime, vy odchdzate? - povedala vytavm tnom, do ktorho sa primiealo i trocha zlosti. Grfka si nevimla prchod dvojkolky. Rastignac sa prudko obrtil a uvidel grfku koketne obleen v bielom kamrovom upane s ruovmi maami, nedbanlivo uesan, ako bvaj parske eny rno; rila okolo seba vu, bola akiste po kpeli, jej krsa takreeno zvlnela, zdala sa ete rozkonckejou; jej oi boli zvlhnut. Zrak mladch muov vid vetko: ich duch sa snbi s vyarovanm pvabom eny, ako rastlina vdychuje zo vzduchu potrebn ltky; Eugene ctil teda van z rk tejto eny svieos, a ani sa ich nemusel dotkn. Cez kamr videl ruovkast ple poprsia, ktor poodchlen upan nechval chvami nezahalen a na ktorom utkvieval jeho pohad. Grfka naskrze nepotrebovala nurovaku, iba ps naznaoval jej hybk driek, jej ija vbila na ls kanie, nky sa pekne vynmali v papukch. Iba ke ju Maxime vzal za ruku a pobozkal ju, Eugene si vimol Maxima a grfka si vimla Eugena. - Ach, to ste vy, pn de Rastignac! Vemi ma te, e vs vidm, - povedala s takm vrazom, ktorho pokyn vedia dvtipn udia hne povnu.

No, ete aj toto! Dfam, moja drah, e tomu chlapkovi uke dvere.' Tto veta bola jasnm a zrozumitenm prekladom pohadov mladho mua, bezoivo pynho na to, e ho grfka Anastasie oslovila Maxime, priom skmala jeho tvr s oddanou pozornosou, prezrdzajc tak vetky tajnosti eny, ktor to ani netu. Rastignac poctil k mladkovi prudk nenvis. Ponajprv Maximovi krsne plav a pekne nakueraven vlasy mu pripomenuli, ak stran vlasy m on; okrem toho Maxime mal jemn a ist topnky, km jeho topnky, hoci kral vemi opatrne, mali na sebe slab stopy blata; napokon Maxime mal na sebe redingot, elegantne priliehav v drieku, take v om vyzeral ako pekn ena, km Eugene bol u o pol tretej popoludn v iernom obleku. Dvtipn chlapec z Charentskho departementu vyctil, ak prevahu dodva oblek tomuto thlemu a vysokmu dandymu jasnch o, bledej pleti, jednmu z tch, o s schopn privies na mizinu aj siroty. Pani de Restaud ani nevykala Eugenovu odpove, rchlo ako strela prebehla do druhho salnu, a za ou povievali cpy upanu, zvinujc a rozvinujc sa tak, e vyzerala ako mot; a Maxime iiel za ou. Rozzren Eugene iel za Maximom a grfkou. Vetci traja boli teda zase spolu pri kozube uprostred vekho salnu. tudent dobre vedel, e bude zavadza tomuto protivnmu Maximovi, ale aj ke riskoval, e sa znepi panej de Restaud, chcel dandymu by na archu. Zrazu sa rozpomenul, e tohto mladho mua videl na plese u panej de Beausant a dovtpil sa, m je Maxime panej de Restaud; a s mladistvou odvnosou, sa enie do vekch hlpost, alebo privdza k vekm spechom, povedal si v duchu: To je mj sok, chcem